Myšlienky takého obyčajného človeka |8|: Lukáš Filo – Vplyv Covid-19 na ekonomiku


myšlienky takého obyčajného človeka / piatok, 22 mája, 2020

UPOZORNENIE: tento článok je súčasťou vypracovaného zadania k predmetu mediálna produkcia

Podľa teoretikov poháňa liberálnu ekonomiku sloboda a nakupovanie navonok aj tých najzbytočnejších vecí. Musíme si jednoducho dopriať a kúpiť si niečo pre seba. Tak nás to urobí aspoň trocha šťastnejšími. Možno nie na dlhú chvíľu, ale stačí aj tá dočasná. No ľudia kupujú a míňajú peniaze skôr vtedy ak majú istotu, že ich budú mať aj neskôr. Stále akosi pozeráme dopredu, síce o tom ani tak nahlas nerozmýšľame. Pokiaľ vieme (sme si takmer) istý, že aj o mesiac budeme mať našu mzdy min. na rovnakej výške, tak aj my si niečo pekné doprajeme.

            Ako náhle však budeme na pochybách, či o mesiac niečo dostaneme, tak máme tendenciu nemíňať, ale jednoducho si odkladať. Tu je potrebné všimnúť si, že často krát nejde o fakty kedy vieme naisto, že nič nedostaneme, ale tu veľkú rolu zohrávajú naše čierne myšlienky. Pokiaľ myslíme v čiernom kontexte, tak si ho nakoniec aj privoláme. Ekonomika je veľa krát závislá od našich posudzovacích myšlienok. Kupujeme, predávame a obstarávame si práve tie značkové predmety, pretože si myslíme, že to sú práve oni ktoré majú ten najlepší efekt pre nás. Veríme jednoducho tomu, že sú lepšie ako ostatné.

            Preto si myslím, že pokiaľ nás budú médiá strašiť poznámkami, že po pandémii prichádza ekonomická kríza, môže to byť jednoducho pridaný olej do ohňa. Samozrejme, že sa ekonomika otrasie, ale pokiaľ budeme prepadať nejakej panike, dosiahneme iba väčší domino efekt. Preto je potrebné na všetko ísť racionálne a myslieť pozitívne.

            Ak by som mal povedať nejakú hlavnú myšlienku ktorá sa vzniesla z tejto pandémie tak je to, že sme všetci vzájomne ekonomicky aj sociálne prepojený. Každý síce vo svojom živote sa snaží získať si čo najlepšiu prácu, aby mal čo najlepšie uznanie a plat, ale málokedy si uvedomuje aj to, že jeho práca je tu pre iných a pokiaľ sa tí druhý takto neprejavia, tak nebude vôbec mať pre koho pracovať.

            Termín globalizácie pozná asi každý priemerne vzdelaný človek. Vieme o ňom toľko, že ide o prepojenie ekonomiky a politiky z rôznych častiach sveta. Veď pozeráme americké filmy na japonských televízoroch, ktoré sú vyrobené v Číne. Kým doteraz sme to brali ako niečo čo je prirodzené ale skôr v zmysle teórie pandémia nás naučila, že svet je oveľa viac prepojení ako sme si to vedeli predstaviť. Nákaza vznikla v ďalekej Číne, ktorá je od nás vzdialená tisíce kilometrov. Doteraz sme z Číny poznali iba výrobky, nanajvýš turistov, ale od pandémie to bude iné. Už nikdy nebude tak blízky aj náš doteraz vzdialený príbuzný v ďalekej Číne, ktorý doteraz bol iba akýmsi neznámym. Nikdy viac sme neboli doteraz tak spriaznený ako teraz pri pandémii. Kým doteraz boli rozvojový v rozvojových krajinách iba ďalekou neznámou, ktorá sa nás týka iba minimálne, pandémia nás naučila, že až tak ďalekou vlastne vôbec nie sú. Pandémia nás tvrdo naučila, že globalizovaný svet nie je iba akousi novou teoretickou frázou, ale je realitou, ktorá si nás vyberie najmä vtedy ak to najmenej čakáme.

            Druhým veľkým pozitívom ktoré priniesla ťažká doba pandémie je to, že niet nejakej podradnej práce. Stále máme v akomsi zvyku deliť prácu na výhodnejšiu, lepšiu – napríklad lekár, právnik alebo podnikateľ, potom na bežné práce a nakoniec na tie najmenej výhodné, tie podradné ako upratovačka, predavačka, vodič, skladník a pod.. Tí sa ku svojej práci nepriznávajú, nepovažujú ju za tak potrebnú. Ani za ňu nedostávajú vysokú mzdu, ale často plat iba na hranici prežitia a aj ľudskej dôstojnosti.

            Viem, že mzdy v trhovom hospodárstve nikdy nebudú na rovnakej úrovni ako aj to, že veľké plánované hospodárstvo je najskôr utópiou. Vždy budú ľudia, ktorý hýbu trhom akosi viac ako druhý a ľudia ktorých rozhodovanie má väčší dosah ako ostatní. Pandémia však ukázala, že aj tí navonok najpostrádateľnejší sú jednoducho potrební. Stačí si uvedomiť čo by sme robili bez upratovačiek a predavačiek. Predstavme si situáciu kedy by jednoducho vyhlásili štrajk a žiadali by razantné až dvojnásobné navýšenie svojich miezd? Či chceme alebo nie, buď by manažéri im vyhoveli, alebo by si museli vyhrnúť rukávy a práve oni by museli dokladať tovar, pracovať za pokladňou, prípadne aj rovno umývať svoje toaletné zariadenia. Aspoň po morálnej stránke je všetko tak ako má byť.

            Vraví sa, že plávať sa najlepšie a najrýchlejšie naučíme vtedy ak nás niekto hodí do vody. Žiadna veľká teória, iba prax. Najlepšie veci často vznikajú za pohnutých podmienok, kedy jednoducho akosi musíme vydať zo seba viac ako za ostatné všedné dni. Kým v bežných dňoch by sme si o všetkom možnom mysleli, že sa to nedá, prípadne to, že je to príliš extravagantné, a pod. v pohnutých časoch si to práve naopak pod tlakom musíme vyskúšať. Nejestvuje heslo, že sa niečo nedá vyrobiť. Neštandardné a veľa krát aj zlé podmienky sú vlastne akými pomyselným hnacím motorom ku lepším výkonom a ku tomu aby sme zo seba vydali to lepšie. Veľa vynálezov vzniklo v období veľkého strádania a vo vojnách. Teda v tých časoch ktoré neboli ani zďaleka ideálne.

            Koronakríza ma naučila veľa aj v oblasti digitálnych technológií. Napríklad fakt, že deti sa dajú veľmi dobre učiť aj mimo školy a to on-line. Môžem sa rozprávať viac on-line a preskúmať zákutia internetu. Stále je to však dosť odlišné od bežnej reči priamo v tvárou v tvár. Veľký nárast vidieť aj v potrebných zdravotníckych pomôckach. Vynález vakcíny bude určite veľkým mementom technologického vývoja.

autor článku: Lukáš Filo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.