Myšlienky takého obyčajného človeka |6|: Ako korona kríza ovplyvnila môj život


myšlienky takého obyčajného človeka / streda, 20 mája, 2020

UPOZORNENIE: tento článok je súčasťou vypracovaného zadania k predmetu mediálna produkcia

Pred niekoľkými týždňami Bratislava predstavovala mesto duchov. Ľudoprázdne ulice mi naháňali strach. V MHD sa nachádzalo pár jedincov, ktorí museli chodiť do práce. Svet sa akoby uložil do núteného spánku a jediným dôvodom je strašiak menom koronavírus. Jeho výskyt ovplyvnil nielen životy obyvateľov na celej planéte, ale aj na Slovensku. Zavádzalo sa jedno opatrenie za druhým, čo sa mnohým nemuselo páčiť, ale v konečnom dôsledku sa ukázalo, že boli prospešné.

Od vypuknutia korona krízy na Slovensku ubehol nejeden mesiac. Rada by som povedala, že mne nijako neovplyvnila život, no bohužiaľ, nie je to tak. Zo strachu som sa sama stiahla a vyhýbala sa ľuďom, v čo najvyššej miere. Výnimkou sú stále dni, kedy chodím do práce, inak máme zavedený režim home office.

Keďže nepochádzam priamo z Bratislavy, nebola som doma od februára. Dôvodom najskôr bolo skúškové obdobie, ale teraz mám strach nastúpiť do vlaku a cestovať dve hodiny. Ľudia v mojom okolí mi tvrdia, že vlaková doprava je teraz najbezpečnejšia, ale asi som si vnútorne vytvorila akýsi blok. Navyše, teraz, keď sa uvoľňujú opatrenia, ľudí bude len pribúdať.

Ak by som povedala, že sa nebojím, klamala by som. Zároveň sa však snažím byť optimistická, čo sa mi, bohužiaľ, nedarí stále. Pomaly som si zvykla, že rúško je mojím každodenným doplnkom a bez neho by som nemala ísť ani na krok. V počiatku som si ťažko zvykala. No teraz je to lepšie.

Pamätám si, ako sa na mňa ľudia pozerali, keď som bola prechladnutá a mala som rúško. To bolo ešte v čase pred pandémiou. Hľadeli na mňa, akoby som mala mor alebo inú smrteľnú chorobu. Teraz? Nikto sa ani nepozastaví nad tým, že niekto má prekrytú tvár a nos, pretože také je nariadenie.

Udržiavanie si odstupu od ľudí ma prinútilo zamyslieť sa nad vecami, ktoré sú v živote skutočne dôležité. Nikdy som nič nebrala, ako samozrejmosť, no v tomto období viac ako kedykoľvek pociťujem, že človek by si mal vážiť aj tie najmenšie veci, ktoré má. Či už je to rodina, priatelia, práca, alebo aj sloboda, ktorú nám táto kríza na čas vzala. Osobne nemám problém zostať doma, lenže trvá to už príliš dlho. Začala som si ešte viac vážiť ľudí, ktorých mám okolo seba a nepokladať ich za samozrejmosť. Táto pandémia mi dala množstvo času na premýšľanie, čo nie je v konečnom dôsledku vôbec zlé. Občas ma prepadnú temné myšlienky, či vôbec sa vrátime do života predtým, pretože tak to vnímam, život pred a po korone.

Spočiatku som si myslela, že budem mať ponorkovú chorobu, keď budem zatvorená medzi štyrmi stenami, ale vďakabohu, sa tak nestalo. Pripisujem to mojej introvertnej povahe.

Korona kríza môj život značne ovplyvnila, tak isto ako životy mnohých. Keď som sa rozprávala aj s kolegyňami hovorili mi, ako sa tiež zamysleli nad vecami, ktoré sú dôležité. Aj im táto situácia výrazne zmenila životy. Kolegyňa, ktorá má deti v škôlkarskom a školskom veku musela zostať doma na OČR, pretože sa zatvorili školy. Deti plakali, pretože nemohli navštíviť starých rodičov. V tomto príspevku hovorím o sebe, ale viem, ako toto všetko ovplyvňuje aj ľudí okolo mňa. Nanešťastie, nie vždy pozitívne.

Osobne by som bola najradšej, keby žiadna pandémia nikdy nevznikla. Bohužiaľ, na to už je neskoro a my musíme vydržať.

autorka článku: Zuzana Fabianová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.