Pochabá nádej | poviedka z môjho pera


diela z môjho pera, Moje príbehy, písanie / piatok, 15 mája, 2020

Prinášam Vám ďalšiu poviedku z môjho pera. Je už vyše roka stará, ale až teraz som sa odhodlala ju zdieľať. Snáď sa Vám bude páčiť. Za akékoľvek postrehy budem rada.

Princezná Lyra sa prudko prebudila. Po chrbte jej stekali potôčiky potu. Čo to bol za čudesný sen? začudovala sa. Jej srdce tĺklo ako splašené. Udieralo jej silno do hrude. Ak by mohla, počula by svoj zrýchlený dych. Už od malička bolo jej najlepším priateľom ticho. Nikto v kráľovstve netušil, prečo sa narodila bez sluchu.

Snažila sa upokojiť dych. Pred očami stále mala postavu odetú do čiernej. Nevidela jej do tváre, no aj tak z nej sálalo niečo temné.

„Princezná Lyra, prvorodená dcéra kráľa Falkana, následníčka trónu a budúca kráľovná Surdi. Viem ťa zbaviť trápenia,“ prehovorila hlbokým hlasom. Dievča si pretrelo oči. Nemohlo ju počuť.

Bosorka znova prehovorila: „V kráľovstve Silenda je piesočná pláž, ktorá skrýva liek. Legenda vraví, že ten, kto ju nájde a napije sa z džbánu, získa späť to, čo mu chýba.“

Princezná hľadela na postavu, snažiac sa vstrebať jej slová. „To je nemožné!“

„Tvoji rodičia stratili nádej a vzdali sa. Neurob tú istú chybu.“ Než sa opýtala na detaily, bosorka zmizla. V tom okamihu sa prebrala.

Spomienky na ten sen ju mátali. Nedával jej zmysel. Netušila, či mu má veriť, alebo nie. Myšlienky jej splašene vírili v mysli. Nechcela tomu veriť. No pochybnosti nahlodávali jej presvedčenie. Čo ak?

Lyra sa vychystala a odkráčala do stajní za Theonom, jediným človekom, ktorý sa na ňu nepozeral ako na monštrum. Dokonca aj sestra sa jej stránila. Nikdy sa nenaučila posunkom, ktorými by sa dorozumievali. Iba jej najbližší kamarát, ktorý sa pri pohľade na ňu doširoka usmial.

Úsmev mu neopätovala. Na jeho zdvihnuté obočie odpovedala len pokrútením hlavy. Ako by mu vysvetlila sen, na ktorý chcela zabudnúť? Ten zmätok, ktorý mala vo vnútri?

Theon ju objal a privinul si ju. Túžila počuť jeho hlas. Osamelá slza jej stiekla po líci.

„Hovor so mnou,“ naznačil jej. Znova pokrútila hlavou. „Prosím.“ Nechcela mu klamať, a tak ho držala.

* * *

Lyra si dávala pozor, aby ju nikto nespoznal. Slúžka sa jej nepýtala, na čo potrebovala jej šaty, a tak sa ulicami mesta zakrádala odetá ako poddaná s kapucňou na hlave. Po stretnutí s Theonom sa rozhodla nájsť tajomnú pláž a získať sluch. Vedela, že to je pochabý pokus, avšak nádej, ktorá sa v nej zakorenila, bola väčšia.

Opatrne sa predierala ulicami hlavného mesta. Zavše sa ohliadla. Všade mohlo číhať nebezpečenstvo, obzvlášť pre ňu. Verila, že nestretne nikoho známeho. Kvôli obozretnosti jej cesta trvala dlhšie, ako predpokladala. Už-už by prešla hradbami, keď ju niekto zdrapil za rameno. Začala sa metať, ale cudzinec stisk nepovolil. Princezná spanikárila. Trhala sebou, pokúšajúc sa vytrhnúť zo zovretia. Neznámy ju prudko otočil k sebe a nadvihol jej tvár tak, aby pohliadla do tej jeho. Bol to Theon.

„Čo to, dopekla, vystrájaš, Lyra?“ prudko gestikuloval. Mala čo robiť, aby mu v tme porozumela. „Zbláznila si sa?“

Snažila sa potlačiť pálenie v očiach. Zúfalstvo, ktoré prežívala, bolo takmer hmatateľné. „Našla som spôsob, ako získať sluch.“

Theon na ňu nechápavo hľadel. Čakal na vysvetlenie. Predsa sa nemohla vrhnúť do neznáma bez jediného záchytného bodu. S povzdychom, ktorý sama nepočula, mu všetko ozrejmila. Najskôr nereagoval. Ustúpila.

„Musím to aspoň skúsiť. Hocijako šialene to znie.“

Myšlienky jej prúdili rýchlejšie, ako jej ruky dokázali znázorňovať slová. Frustrovalo ju to. Bez sluchu nemala možnosť naučiť sa reči. Tak rada by Theonovi všetko povedala.

„Viem, kde je tá pláž,“ naznačil jej. „V Silende máme rodinu. Nikdy som tam nebol, no počul som o tom mieste legendy. Vezmem ťa tam.“

Lyra zvažovala jeho ponuku. Nechcela ho vystavovať nebezpečenstvu, ale na druhej strane bol jedinou osobou, ktorá jej vedela pomôcť. A tak, so súhlasným prikývnutím, sa vydali na cestu.

* * *

Po tom, ako Theon zabezpečil potrebné zásoby aj kone, vyrazili. Lyra nejavila známky strachu. Túžba počuť ju hnala vpred.

Ubehol viac ako týždeň, pokým sa priblížili cieľu. Vysilení a špinaví konečne prišli k moru. Theon potľapkal princeznú po pleci a ukázal jej na vzdialený útes. Pochopila. Na tom mieste sa nachádzala jediná možnosť na normálny život. Zdalo sa byť také vzdialené.

Podlomili sa jej kolená a zviezla sa na zem. Bola blízko, veľmi blízko. Vnútrom sa jej rozliala nová vlna nádeje.

„Poďme,“ mávla na neho. Nenamietal. Vedel, že každá minúta je cenná.

Princezná kráčala rázne, nebojácne. K útesu viedla úzka cestička, ktorá im všetko značne komplikovala. Slnko silno pražilo. Po chrbtoch im stekal pot. Postupovali pomalšie, ako by im bolo milé. Pod chvíľou sa Lyra dychčiac zosunula na zem.

„Nevládzem,“ pokynula Theonovi. Vytiahol z tašky mech s vodou a prinútil ju napiť sa. Hltala plnými dúškami. Nezastavil ju, hoci to boli ich posledné zásoby.

Stratili drahocenný čas. Keď si Lyra oddýchla, prikázal jej, aby mu vyliezla na chrbát. Bol odhodlaný odniesť ju po zvyšok cesty.

Nevedeli, ako dlho kráčali, no slnko už začalo zapadať. Obaja strácali sily, ale jediná myšlienka ich hnala vpred.

* * *

Pred sebou zazrela otvor v útese, z ktorého kričala temnota. Nasucho prehltla, avšak pokynula Theonovi, aby šiel ďalej. Chytil ju za ruku. „Nesmieme sa rozdeliť,“ ukázal jej. Iba prikývla. Postupovali pomerne rýchlo. Keď Lyre pred tvárou niečo preletelo, trhla sebou. Neznášala ticho, ktoré ju obklopovalo. Darmo bola ostražitá, nemohla zaznamenať všetko nebezpečenstvo, ktoré bolo vôkol.

„Iba netopier,“ ozrejmil jej. Matne registrovala jeho posunky kvôli okolitému šeru.

Theon pridal do kroku, ťahajúc ju za sebou. Presne vedel, kde sa nachádzajú. Oslepilo ich svetlo z neďalekého otvoru. Ešte viac zrýchlili. Žiara sa zväčšovala, až uzreli piesok rozliehajúci sa široko-ďaleko. A v strede, na násype, sa zračil pestrofarebný džbán.

Moja záchrana, pomyslela si a rozbehla sa k nemu. Theon ju nestihol zadržať. Potkýnala sa. Nohy sa jej zabárali do piesku, ale vidina sluchu ju hnala dopredu. Bola len pár krokov od nádoby, keď jej cestu zahatala postava čierna ako uhoľ. Zažmurkala v domnení, že vidí fatamorgánu. Jej najlepší priateľ k nej pribehol a zazrel úkaz, na ktorý hľadela.

„Aj ty to vidíš?“ spýtala sa ho posunkom.

Prikývol. Nechápal, čo to bolo za príšeru, no bola skutočná ako oni dvaja. Bol ako prízrak. Nemal ostré kontúry. Tie sa mu vlnili, akoby ho obklopovala  neznáma energia.

„Postarám sa oňho. Vezmi krčah a bež!“ prikázal Lyre, ktorá na okamih zaváhala. „No tak! Sprav to!“

Theon z opaska vytiahol damaškovú dýku. S pokrikom sa vrhol na príšeru. Uskakovala od neho, no na perách, ak sa ten útvar na tvári dal tak nazvať, jej ihral úškrn.

Princezná stála ako prikovaná, sledujúc koniara ako zápasí. Nedokázala sa primäť načiahnuť sa po džbáne. Krok po kroku sa k nemu prikrádala. Vo vnútri zazrela bielu tekutinu. Hľadela na ňu s údivom. Toto jej malo pomôcť počuť? Na chvíľu prestala vnímať okolie. Nevedela, kde boli Theon a prízrak.

Keď na nich znova zaostrila, dýka preťala brucho monštra. Ani to ním nezamávalo. Čepeľ ním prešla ako maslom. Zazdalo sa jej, že vidí čierny dym. Bola tak blízko, no toto čudo ochraňovalo nádobu.

Theon bojoval, podchvíľou sa zdalo, že vyhrával. Lyra sa usmiala. Sama nemohla do bitky zasiahnuť. Nemalo by to význam.

Prízrak v okamihu zastal, čím svojho nepriateľa zmiatol. Približoval sa k chlapcovi pomalým, až plíživým pohybom. Theon ustupoval. V očiach sa mu odzrkadľovala nefalšovaná hrôza. Príšera na neho hľadela prázdnymi očami.

Urobil ďalší krok vzad. Už sa pätami dotýkal násypu. Nevnímal nič iné len prízrak pred sebou. Chcel mu utiecť, no jeho pohľad ho držal pevne. Ešte jeden krok dozadu.  A znova, až ťukol do niečoho pevného. Neobzrel sa. Prisunul aj druhú nohu.

Lyra s desom sledovala ako sa džbán skotúľal a rozbil sa. Všetka biela tekutina sa rozliala. Spanikárila. Dlaňami nabrala dúšok, ktorý sa ešte nestihol vsiaknuť do piesku. Napila sa. S úsmevom dopadla na kolená. V tom istom okamihu prízrak zostal s úškrnom stáť. Theon nechápal, čo sa deje. Úškľabok na tvári monštra sa zväčšoval. Až vtedy si mladík všimol, že hľadí na princeznú, ktorá si držala hrdlo a lapala po dychu.

„Lyra!“ Padol na kolená, snažiac sa zistiť, čo sa deje. Začínala modrať. Liek, ktorý ju mal zachrániť, ju zabíjal.

„Ako je to možné?“ obrátil sa na prízrak.

„Mlieko z púpavy lahodné býva, no obávaj sa následkov, keď jeho sladkosť s pieskom sa zvíta. Jedom sa razom stane,“ zaškriekal.

Po tvári mu stekali slzy. Toto nemohol byť koniec, ale princezná v jeho náručí ledva držala viečka otvorené.

Položila mu dlaň na líce. Nemusela nič hovoriť, aby videl jej zúfalstvo. Len s námahou vnímal, keď jej ruka padla a zostala voľne visieť vedľa tela.

Sklonil hlavu a čelo priložil na jej hruď, v ktorej už nepočul tlkot srdca. Slzy sa rinuli, no mladík si ich neutrel. Kolísal princeznú, akoby ju to mohlo prinavrátiť k životu.

Bol ponorený vo svojom žiali, a tak si nevšimol prízrak, ktorý k nemu pomaly kráčal. Až keď sa na neho zniesol tieň príšery, Theon sa otočil a jeho hlas zamrzol v nemom výkriku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.