Pomalým krokom k novému úsvitu |poviedka z môjho pera|


diela z môjho pera, písanie / štvrtok, 30 apríla, 2020

Ahojte,

asi ste si mysleli, že tento blog zapadol prachom. Na istý čas to aj tak bolo, no budem sa snažiť to napraviť a oživiť to tu. Teraz vám prinášom poviedku, ktorú som písala do školy a celkom som na ňu hrdá, posúďte sami.

—————————————————————

Kľačala som na kolenách, tupo hľadiac na náhrobný kameň. Moje racionálne ja uvažovalo, čo bude s deťmi, ako sa popasujem s krutou realitou, no to iracionálne, emočne vyšťavené ja nevedelo spracovať myšlienku, že je navždy preč.

„Milujúci manžel, otec, syn a brat. Spomíname,“ stálo tam. Prišlo to tak náhle ako blesk z jasného neba. V jednom okamihu som sa so Sebastianom lúčila a odprevádzala ho po príjazdovej ceste k autu s prianím príjemného dňa v práci.  V tom druhom stáli pri dverách nášho domu policajti s devastujúcou správou.

Váš manžel mal nehodu, bol na mieste mŕtvy. Mrzí nás to.

Civela som na kus nerastu s menom môjho najlepšieho priateľa, lásky a otca mojich detí. Vedela som, že mi s nimi rodičia pomôžu, ale moje vnútro sužovala iná myšlienka. Zdrvujúca, nahlodávajúca moju sebakontrolu. Boli príliš malé, aby si na neho po rokoch spomenuli.

Jemne som potriasla hlavou. Zhlboka som sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Ani teraz, pri manželovom hrobe, som nevyronila jedinú slzu. Matka to pripisovala šoku zo straty, iní o mne hovorili ako o bezcitnej paničke. Nikto však netušil, aká búrka sa odohrávala v mojom vnútri. Musela som byť silná, kvôli sebe, deťom a všetkým, ktorí ma chceli vidieť zlomenú a na kolenách. Nevedeli, aká skutočne som.

Ponorená do úvah som sa preľakla, keď som začula šuchot. Obzrela som sa a vtom som ho zbadala – muža kľačiaceho pred hrobom. Po líci mu stekala jediná osamelá slza. Nezotrel si ju, akoby si jej existenciu ani neuvedomoval. Nemo som na neho hľadela. Neodvrátila som sa, hoci som mala. Zachvátil ma silný pocit pochopenia a ľútosti.

Ukročila som. Pod nohou mi zapraskala halúzka. Toľko k môjmu tichému odchodu, pomyslela som si. Neznámy sa otočil za zvukom. Jeho kobaltový pohľad plný sĺz sa do mňa zabodol. Viac som nečakala, zvrtla som sa a pobrala sa kade ľahšie.

Ráno som mala otvoriť obchod, pretože som Mary dala voľno. Odjakživa som snívala o miestečku, prostredníctvom ktorého by som rozsievala ľuďom radosť. Nikto z mojej rodiny nechápal, prečo som sa rozhodla práve pre kvetinárstvo. Najskôr to bol iba drobný sen. Pestrofarebnosť kvetov mi vždy vyčarila úsmev na tvári. Začala som sama, bez akejkoľvek pomoci, s malým stánkom uprostred trhu. Okolie ma malo za blázna. Vraveli, že lietam s hlavou v oblakoch. Nevzdala som sa, práve naopak. Povzbudilo ma to ešte väčšmi. A tak sa z malého stánku stal obchodík, ktorý mi prirástol k srdcu.

Zo zamyslenia ma vytrhlo cenganie zvončeka nad dverami. Hodiny na stene ukazovali deväť hodín. Pohľad mi zablúdil k zákazníkovi obzerajúcemu si ľalie. Bol ku mne otočený chrbtom, ale aj tak som videla jeho vysokú štíhlu postavu.

„Ako vám pomôžem?“ Vykročila som k nemu s predstieranou veselosťou. Keď sa ku mne obrátil, zatajila som dych. Bol to mladík z cintorína. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré silno kontrastovali s jeho poblednutou tvárou. Bez slova na mňa hľadel. Jeho pohľad nebol skúmavý ani drzý, skôr prekvapený.

„Zdáte sa mi povedomá,“ prehovoril hlbokým barytónom. Bolo nemožné, aby si ma pamätal. Videl ma sotva pár sekúnd predtým, ako som zdupkala.

„Možno ste si ma s niekým zmýlili,“ vyhŕkla som prvé, čo mi prišlo na um.

„Stretli sme sa včera na cintoríne,“ povedal takmer šeptom. V jeho očiach sa zračil hlboký smútok. Iba som ticho prikývla. Nevedela som, čo povedať. Bolo zrejmé, že sme v sebe obaja niesli ťarchu straty.

„Mrzí ma to,“ vyriekol náhle. Jeho slová ma rozľútostili. Snažila som sa potlačiť to pálenie v očiach, no bezúspešne. Po líci mi stiekla slza. Nechcela som ukázať svoju zraniteľnosť. Nie pred týmto neznámym človekom

Sklopila som zrak k zemi, snažiac sa dostať emócie pod kontrolu. Pristúpil ku mne bližšie.

„Zvyčajne je tu to pochabé dievča, ktoré srší takou dobrou náladou. Nevedel som, že tu pracuje aj niekto iný.“

„Mary má dnes voľno, ja ju len zastupujem.“ Sama neviem, čo ma to pochytilo. Rozprávala som sa s cudzím mužom vo svojom kvetinárstve o hlúpostiach. Inak som to nevedela pomenovať.

Vzal do rúk kyticu ľalií. „Prišiel som po kvety pre manželku,“ vyriekol zastretým hlasom. „Leukémia,“ pokračoval. „Vedeli sme, že je to zlé, ale doktori jej dávali viac času. Tvrdili, že odvedie našu dcéru prvýkrát do školy. Omyl. Laura nechápe, kam jej mama odišla, a ja nemám to srdce vysvetliť jej to.“ Rukou si zašiel do na krátko ostrihaných havraních vlasov. „Myslí si, že nás opustila. Je dosť stará, aby chápala, že sa niečo deje. Vedela, že jej matka bola chorá. Môj otec ma nútil pripraviť ju na to. Nedokázal som to a teraz, keď je Claire mŕtva, je to ešte horšie.“

Pohľad zabodával do dlážky. Náhle vzlykol. Nerozmýšľala som. Inštinktívne som k nemu prikročila a objala ho. Vedela som, ako sa cíti. Jediný rozdiel medzi ním a mnou bol v tom, že on sa na smrť manželky mohol pripraviť. Avšak na odchod blížneho vás nikto nikdy nepripraví.

Nechal svojmu smútku voľný priebeh. Tento muž, ktorým lomcovali rovnaké pocity ako mnou, mi plakal bez hanby v náručí. Hodnú chvíľu sme neprehovorili. Keď sa ako-tak upokojil, odtiahol sa. Z úst sa mu vydral tichý smiech, ktorý mu však nedosiahol do očí.

„Fňukám tu ako decko, a pritom vy nesiete rovnaký kríž. Nechcem vás viac obťažovať.“

„Možno ste sa len potreboval zdôveriť niekomu, kto by vás pochopil. Môj manžel odišiel ráno do práce, lenže späť sa už nevrátil. Autonehoda. Nemal šancu. Ako mám našim štvorročným synom povedať, že ich tato je preč?“ Oči mi zaplnili slzy. Nebránila som im zmáčať mi tvár.

„Som Nicolas,“ náhle ku mne vystrel ruku. Prekvapilo ma to. Stál s vystretou dlaňou a čakal na moju reakciu.

„Marissa,“ riekla som priškrtene a prijala ponúkanú pažu.

„Možno by sme si mohli vzájomne pomôcť prekonať bolesť, ktorú cítime.“ Uprene mi hľadel do očí. Svoj postoj som vyjadrila pokývaným hlavy v súhlasnom geste.

Nicolas mi celý deň robil spoločnosť. Rozprávali sme sa o Claire aj o Sebastianovi. Miestami sme si nestíhali zotierať slzy, ktoré nám tiekli po tvárach. Ak by ma videla matka, isto by nepochopila, ako som doposiaľ mohla zadržiavať ten obrovský žiaľ.

Na mesto padol súmrak, keď sme sa rozlúčili. Cítila som sa zvláštne ľahko, akoby zo mňa opadol kusisko ťažoby.

Nic prišiel opäť na ďalší deň. Naše rozhovory boli dlhé a smutné, avšak niekde v hĺbke niesli nádej nového začiatku.

Zvykla som si na jeho spoločnosť. Našla som v ňom priateľa, ktorý ma nesúdil, keď som potrebovala zhodiť masku a jednoducho nechať pocity plynúť . Ako čas plynul, pristihla som sa pri tom, ako sa v jeho prítomnosti usmievam.

Nikdy nezabudnem na Sebastiana. Navždy zostane mojou prvou láskou, ale mám právo na nový začiatok. S Nicom sme si navzájom pomohli v tom najhoršom období. Chlapci sa stále pýtajú na tata, no už nemám potrebu pri zmienke Sebastianovho mena roniť krokodílie slzy. Rana síce nie je úplne zahojená, avšak budúcnosť mám stále pred sebou. Už sa neobávam, čo prinesie zajtrajšok. S Nicolasom pravidelne chodievame navštevovať pomníky našich blížnych. A ja pomalým krokom kráčam v ústrety novému úsvitu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.