Zo zákulisia príbehov #1: Spisovateľské predsavzatia


Zo zákulisia príbehov / pondelok, január 18th, 2016

PSX_20160107_143859

Už je to pomaly večnosť, čo som na blogu uverejnila nejaký článok mimo recenzií. Keď som si prečítala o projekte, ktorí vymysleli Lyn a Moon, hneď sa mi zapáčil a rozhodla som sa doň zapojiť. Už keď som si čítala ich odpovede, rodili sa mi v hlave moje, tak som si zasadla za PC a písala a písala a dole môžete vidieť výsledok. Už teraz sa teším na ďalšie témy, ktoré dievčatá vymysleli.

trust_me11. Mala si minulý rok nejaké spisovateľské predsavzatia? Ak áno, aké?
Osobne mám tých predsavzatí neúrekom, no iba minimum sa mi podarí splniť. Ale najdôležitejšie bolo dopísať prvú časť trilógie, ktorú mám rozplánovanú. Po predlhých piatich rokoch som sa úspešne dostala k záveru. Už som sa aj sama na seba hnevala, že mi to tak dlho trvá, že písanie odkladám, nemám naň chuť a podobne. Avšak radosť z dopísania časti netrvala tak dlho, pretože som si mnoho vecí počas tohto procesu uvedomila. Po a) už som ho nechcela mať v tretej osobe, lebo mi to príde neosobné a v prvej osobe vie človek lepšie opísať pocity postáv. Po b) bude to veľmi náročný proces, ktorý mi môže trvať ďalších pár rokov. Po c) niekedy mám pocit, akoby ten príbeh napísal niekto iný a nie ja. Tretí bod pramení z mojej nedôvery v seba samu. Keď som si čítala kapitoly a upravovala ich, pri niektorých scénach som sa pozastavila a usmiala sa kvôli tomu, že bola taká super. A tak som si povedala: „Vidíš, aj ty niečo také dokážeš.“ Odvtedy už to, čo vymyslím, z väčšej časti,nespochybňujem.

12. Na čo by si sa chcela v písaní sústrediť tento rok?
V prvom rade chcem zeditovať prvú časť, ktorá nesie názov Duše temna. Toto predsavzatie som mala už aj minulý rok, ale aj vďaka mojej lenivosti sa nepodarilo naplniť. Potom to bola aj neuveriteľne veľká nechuť a tak príbeh tlačím pred sebou a teraz krásne odpočíva na USB kľúči v šuplíku, asi mu je tam dobre :D. Keďže už mám v hlave aj pokračovanie, ktoré sa už pýta von, musím na tom poriadne zapracovať, aby som to všetko dotiahla do zdarného konca. A ak by som nejakým zázrakom zeditovala prvú časť, tak sa pustím do písania pokračovania. Všetko je to také krásne, keď na to myslím, len realita je trošičku iná.

nell (2)3. Vymenuj niekoľko oblastí, na ktorých chceš tento rok zapracovať (napríklad blogovanie, čítanie alebo iné)
Čo sa týka písania, rada by som zlepšila gramatiku. Možno si hovoríte: „Veď píše, ako nemôže vedieť gramatiku?“ No skúsenosti mi potvrdili, že sa často mýlim, a preto je toto jeden aspekt, ktorý ma dosť hnevá. Hlavne tie paličky, nazývané aj čiarky, mi miestami nedávajú spávať, lebo sa vyskytujú, kde chcú :D. Určite by som chcela popracovať aj na blogovaní, aj keď je pekné si niečo plánovať, a potom vám do toho skočí život a vy si len smutne poviete, že toto musím odložiť, lebo sú aj dôležitejšie veci. Koľkokrát som si hovorila, že vymyslím nejaké články, aby obsah blogu nebol iba o recenziách, no akoby sa vyššia moc proti mne sprisahala a ukrojila mi z času, ktorý som chcela tráviť kreatívne. A samozrejme, každý rok si hovorím, že by som mala viac čítať a možno aj viac klasiky, ale vždy to vypáli inak, ako si naplánujem.

guideyou4. Je v tvojom príbehu nejaká postava, ktorej by si chcela dať viac priestoru?
Ak sa nad tým zamyslím, určite je takou postavou Aldric. Je síce pre dej dôležitý, ale v príbehu sa veľmi nevyskytuje, a aj keď áno, tak len veľmi krátko. Aj počas písania som premýšľala, čo by som mala do deja zakomponovať, aby ho tam bolo viac a nakoniec som na to po urputnom uvažovaní prišla. No to sa odzrkadlí až v pokračovaní. Najskôr som si hovorila, že to tam nedám, lebo však, preboha, čo potom bude ďalej a on, ako jeden z hlavných, by toto nemal spraviť. Ale príbehy sú aj o tom, aby sa prekračovali hranice. Aby ste donútili svoje postavy spraviť to, čo by od nich nikto neočakával. Možno až príliš som si jeho postavu obľúbila, a tak chcem spraviť všetko preto, aby ho tam bolo viac a konečne som našla spôsob, ako to docieliť. Okrem Aldrica je to Natalie. Tichučká upírka, ktorá tak trochu žije v tieni svojich sestier. Keď som do príbehu vymýšľala trojičky, premýšľala som, ako ich odlíšiť, aby neboli charakterovo rovnaké. A práve pri Nattie mi niečo napadlo a pevne verím, že sa dostanem k tomu, aby som to aj uskutočnila.

second_name5. Napreduje tvoj príbeh smerom, ktorý si si na začiatku určila?
Ani omylom. Keď si spomeniem, ako sa príbeh začínal a kde som teraz, zamrazí ma. Prvotný náčrt bol príliš podobný Twilightu a volal sa Nádej trvá naveky. Totálne klišé, sladučké, bez akcie. Upír a ľudské dievča sa do seba zaľúbia. On poruší pravidlá a blá blá blá. Úplne o ničom zápletka. Trvalo mi niekoľko rokov, pokým som si uvedomila, že tadiaľto cesta nevedie. Celkovo som príbeh prepisovala asi päťkrát. Keď mi napadlo niečo nové a chcela som to do deja zakomponovať, musela som sa vrátiť o kapitolu späť a upraviť to podľa toho, ako som to súčasne chcela. No po tom, ako som si konečne utriedila, ako chcem, aby príbeh vyzeral, vydala som sa správnou cestou a musím povedať, že tak, ako je napísaný teraz – až na pár detailov, ktoré dotiahnem pri editácii – sa mi veľmi pozdáva a hádam už nebudem robiť nejaké výrazné dejové zmeny.

only human6. Vieš, ako sa skončí tvoj príbeh?
Istú predstavu mám, no neviem povedať, do akej miery bude korešpondovať s reálnym koncom, pretože ten je ešte v nedohľadne. Dosť často si moje postavy žijú svojím vlastným životom. Niečo pre ne pripravím a oni si povedia nie a donútia ma napísať to, čo si predstavujú oni. V tomto okamihu si viem predstaviť to veľkolepé finále, ktoré sa mi odohráva v hlave, avšak čas ukáže, čo moja chorá myseľ vymyslí. A či v istom okamihu nebudem mať chuť všetky postavy pozabíjať. To by bol celkový zvrat, ak by si autorka povedala, že kašle na všetko a spraví s tým rázny koniec :D. Och, to by som mojim zlatíčkam nedokázala urobiť. Príliš som sa s nimi zžila, a aj keď sú isté obete nevyhnutné, všetkých by som sa ich isto nezbavila. A už moc kecám :D. V konečnom dôsledku, dokiaľ napíšem koniec, môže sa x-krát zmeniť.

3 Replies to “Zo zákulisia príbehov #1: Spisovateľské predsavzatia”

  1. 5 rokov? To je poriadne dlho. Ale tak ti poviem, radšej 5 rokov pracovať na niečom, aj keď nie v jednom kuse, ako sa 4 roky ulievať a nepracovať na ničom… ale skôr pracovať na projektoch, ktoré zakaždým stroskotajú a idú do koša. 😀 Zaleží len na tom, či pri projekte vydržíš a ak áno, potom sa to na ňom odrazí. Inak páči sa mi tá časť, kde si písala, že to, čo vymyslíš, nespochybňuješ a podľa mňa nie je nič lepšie, ako keď čítaš svoju kapitolu a máš z nej radosť, lebo sa ti páči. Alebo ja som minule nevedela, ako ďalej pokračovať a napadla mi taká dobrá kapitola, až som si zatlieskala 😀
    Editovanie ti nezávidím, ja som stále rada, že som ešte v procese písania, lebo vtedy sa nezamýšľam nad tým, ako to píšem alebo čo píšem, hlavne, že píšem. Editovanie je o úpravách a tam už začínam rozmýšľať a ja zvyknem analyzovať všetko. Takže, veľa šťastia ti pri tom prajem.
    Inak čo sa týka tvojich začiatkov, aj ja som mala príbeh inšpirovaný Twilightom, len ja som tam nemala upíra, ale zberača duší… aspoň myslím, že tak sa volal… necical krv, ale duša a samozrejme, že musel zabiť hrdinku, ale oni sa zamilovali a bla bla bla… zápletka bola hrozná, ale bola to sranda písať a zatiaľ je to jediný príbeh, ktorý som dokončila a stále naň s radosťou spomínam. Nebyť neho, veľa vecí by sa nestalo 😀
    Inak super odpovede, som rada, že si sa zapojila a som zvedavá na ďalšie 🙂

  2. Tá chuť písať je očividne rozšírenejšia než by mala =D. Najhoršie je, že k tomu väčšinou nemám dôvod. Dlho sa mi „nedá“ a zrazu sadnem za počítač a mám problém sa odtrhnúť lebo toľko vecí ešte treba spraviť. Realita je vždy iná ako sa zdá v hlave – je to krutý, prekrutý fakt. Ja viem, že viem písať a viem, že mám celý jeden knižný svet premyslený a je úžasný ale skĺbiť to nedokážem a napriek najlepšej snahe som s pokusmi dať to na papier už prestala. Takže zostávam zatiaľ u skromnejšieho piesočku contemporary lebo tie sú rovnako obyčajné v mojej hlave ako vyjdu na živo.
    Ten pocti, keď si človek prečíta niečo svoje a uvedomí si, že to vyznieva úžasne …
    Ja som teraz nedávno objavila pocit, keď prinútiš svoju postavu spraviť niečo veľmi =D škaredé =D (ale príbehu mega prospešné) a aj keď ťa niečo chce zastaviť, druhá tvoja časť sa chechoce ako šialený zloduch.
    Tie osoby sú ošemetné. Mne je najprirodzenejšia prvá osoba a prítomný čas ale ostatné majú tiež svoje výhoda takže idem od prípadu k prípadu. Či treba veci podať osobne alebo udržať si nadhľad.

  3. Vieš čo? Nezáleží ani tak na tom, ako dlho ti písanie trvá, pokiaľ si odhodlaná niečo dokončiť a nevzdáš to. Raz sa ti to po toľkej snahe musí podariť. Ja som si napríklad kedysi myslela, že nedokončím ani prvú časť Kroniky, ale to som na tom bola fakt blbo. Vtedy sa už autor proste musí vykašľať na všetko, čo ho ruší, kvôli čomu je neistý. Treba iba písať a neuvažovať o tom, čo z príbehu vzíde. Nezáleží na tom, či sa to autorovi podarí pretvoriť do tlačenej knihy. Hlavné je, aby to dopísal a až potom sa zaoberal ostatnými vecami. Lebo z nedopísaného príbehu bude sotva nejaká vydaná kniha, a tým pádom boli všetky starosti a neistoty zbytočné.

    Ja som zistila, že mi nevadí až tak písať v tretej osobe. V prvej píšem hlavne preto, že som s ňou začínala a zdala sa mi prirodzenejšia. Ale ako som zostarla a posúvam sa aj v príbehu ďalej, zistila som, že rada skúšam nové veci a všetky tie pocity sa dajú pretransformovať aj do tretej osoby. Oba prípady majú výhody aj nevýhody. S obomi osobami sa treba naučiť pracovať, aby z ich pohľadu pôsobil príbehu prirodzene.
    Tuším som pred pár rokmi niekde čítala (alebo mi to niekto hovoril?), že pre začiatočníkov je tretia osoba oveľa vhodnejšia. Ja som s týmto názorom nikdy nesúhlasila. V prvej osobe sa mi na začiatok písalo oveľa jednoduchšie.

    Posledná veta pri druhej otázke vystihuje perfektne aj moje editovanie 😀 😀 😀 No fakt. Myslím na to, predstavujem si, čo prepíšem, čo upravím, čo vyškrtnem a bude to ešte peckovejšie, ale realita ti dá úder do žalúdka a ja zrazu zisťujem, že prešlo niekoľko mesiacov a nespravila som ani veľký prd. 😀 Toto ma vie nesmierne naštvať a vtedy už proste zisťujem, ako si na opravy nahrabem čo najviac času. Ja som totiž taká, že ak mám iba hodinku času, poviem si, že sa mi to ani neoplatí otvárať, lebo keď sa už do opráv ponorím, ťažko sa mi prestáva.

    Gramatika je špina! Niekedy štve aj mňa. Ale ja som o dosť opačná. Mám dojem, že sa až príliš sústreďujem na čiarky a ostatné veci mi unikajú. Potom som schopná vymeniť s/z bez toho, aby som si to uvedomila, aj napriek tomu, že viem, kde má byť ktorá predložka. Ale s autormi je to tak. Všetci máme svoje muchy a slabé stránky. Na to je presne dobrý beta reader. 🙂

    U mňa sa tiež niekedy postavy snažia utekať vlastným smerom, ale navrávam si, že ich včas zachytím a posuniem tadiaľ, kadiaľ chcem, aby šli. 😀 Niekedy nechám príbeh, aby ma viedol, ale napokon to ľutujem. Musím byť vždy kapitánom 😀 😀

    Inak super odpovede, som zvedavá na ďalšie 🙂

Napísať odpoveď pre Viki Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.