O knihe Blue Bloods som sa len náhodne dozvedela na internete. Najskôr som mala pocit, že nebude ničím výnimočná, ale potom sa mi dostala do rúk a už som ju neodložila. Čo ma na nej uchvátilo? Originálny príbeh, ktorý som predtým ešte nemala možnosť čítať. Keď sa tak spätne zamyslím nad všetkým prečo sa mi táto kniha zapáčila, na prvé miesto by som isto zaradila príbeh, ktorý spája zdanlivo dva nespojiteľné nadprirodzené bytosti.  Žeby len príbeh? Nie, všetky postavy boli do detailov prepracované a ja som nevedela, ktorú mať radšej. Či to už boli mužské postavy alebo postavy nežnejšieho pohlavia, boli naozaj dobré.  Táto kniha sa zaradila medzi moje najobľúbenejšie knihy a som nesmierne rada, že kniha má aj ďalších šesť pokračovaní.

Moja obľúbená kniha – Dracula /Bram Stoker/

Zasa upír to je fasa

To už nemá konca zdá sa

V každej knihe táto téma

No na grófa žiadna nemá

Ak však čakáš ľahkú story

Kde v lesíku behajú srnky a iné tvory

Skôr inam odvráť svoju pozornosť

Vhodných príbehov sa isto nájde dosť

No, keď myslíš, že nesmrteľnosť nie je dar

Prekliatím je v tme naveky žiť

Bude ti stačiť len stránok pár

A nebudeš sa vedieť od tejto knižky odlepiť

Nieje to žiaden denník upírsky

Kde jedna bizarnosť druhú strieda

Formou sú omnoho viac pútavé zápisky

To vám možno aj do skorého rána spať nedá

A keď sa už gróf zmení na prach na zemi

Čo tak na záver dodať?

Je najvyšší čas na koniec vážení

Tak si utekajte Draculu zohnať

Možno to bolo obálkou a možno anotáciou, možno žánrom a možno neznámosťou knihy. V tomto momente však viem, že som ani vo sne nepredpokladala, že práve táto kniha vo mne zanechá také skvelé pocity. Nikdy by mi nenapadlo, že práve táto sa stane mojou obľúbenou knihou.

A tak začína príbeh, kedy jedna kniha nabila môj všedný týždeň uvažovaním a snami, ktoré ma nenechali spávať. Americká kniha preložená do nemčiny… To som celá ja a všetko si poriadne sťažím. Vydavatelia sa rozhodli zmeniť originálny názov na Mesto stratených detí a ja som ju otvorila v správne pochmúrny deň. Bolo leto a po niekoľkých horúcich dňoch som cítila vo vzduchu búrku. Keď dopadli na okno prvé dažďové kvapky, otvorila som prvú stránku modrej hrubočiznej knihy. Nadýchla som sa opojnej tlačiarenskej vône a prezrela si mapu oblasti, kde sa dej odohrával.

„Páni!“ Povedala som si, keď som si všimla, že sa autorka bude držať tak dôkladne vykreslenej oblasti. Kapitola číslo jedna ma rozplakala. Plakala som, keď sa Gaia dostala k tehotnej žene, odrodila ju a jej prvorodené dieťa, to malé krásne stvorenie, vytrhla matke z náručia a odniesla za múry mesta. „ Ako môže byť niekto tak krutý! Prečo to robia? Prečo odnášajú malé nevinné deti?“ Rozhorčovala som sa nad absurdnosťou celého príbehu.

Moje myšlienky boli smutné, utrápené a bola som hneď spočiatku vyčerpaná. Aj napriek tomu, že som sa postupom času dozvedala prečo to robia, zimomriavky mi postupovali po chrbáte aj keď bol neznesiteľne teplý deň, ktorý sa  po búrke rozprestieral. Po noci strávenej nočnými morami, kde ma naháňala predstava, že mi berú moje deti som sa zobudila dolámaná a šťastná, pretože moje deti boli našťastie vo svojich postieľkach s pokojne odfukovali. Po tejto skúsenosti som knihu hneď ráno zobrala a odložila do poličky. Nechcela som s ňou mať nič spoločné a už len pohľad na ňu ma desil. Dej ma však naháňal aj nasledujúci deň, aj ten ďalší a ďalší….

Stále premýšľanie nad krutosťou a zvrátenosťou sveta ma nútilo vybrať ju znova a obracať jej stránky jednu po druhej znova a znova. Gaia zostala sama.  Rodičov jej zatkli a on sa začala zaoberať otázkami čo sa deje s deťmi odnesenými za múry mesta. Dávala si jednu otázku za druhou a ja s ňou. „Prečo sa ešte nikto nevzpriečil? Čo sa deje s deťmi za múrmi mesta?“ Napätosť sa mu nútila vniesť sa do príbehu naplno. Celkom som zabudla aký je čas. Našťastie som mala znova večer kľud a mohla som sa knihe venovať ďalej. Keď sa Gaia vybrala na nebezpečnú cestu do mesta, kde nemala prístup, bola som zvedavá a napätá čo sa udeje ďalej. Odohnala od seba aj človeka, ktorý jej v tej situácií chcel pomôcť a ja som od vytrženia skoro nevydržala a skoro som prevrátila pár strán dopredu, aby som sa dozvedala ako to bude pokračovať. Okríkla som sa a zavrhla som túto myšlienku.

Všetko sa zrazu začalo rozuzľovať a ten komu si myslela, že môže veriť a ja som verila s ňou, ju sklamal. Ten kto sa jej zjavne snažil ublížiť, ten ju zasa zachránil. Plakala som v strede knihy a plakala som aj na konci. Bola som vyšťavená a rozmýšľala som nad osudom všetkých postáv z knihy veľmi dlho… Všetky myšlienky vždy skončili pri nej. Kniha sa stala mojou súčasťou a vždy, sa k nej rada vraciam. Uvedomujem si, že čas strávený pri nej som nemyslela na nič z môjho života a plne sa jej odovzdala, je prekvapivo oslobodzujúci. Preto som sa do nej zaľúbila, preto som naplnená z pocitu, že som ju prečítala. Teraz ku mne letí z ďalekého Anglicka pokračovanie príbehu a tentoraz sa moje čítanie nezačne v búrke, ale začne sa v mrazivom dni. Ubehlo už pol roka odkedy som prvý raz otvorila tie nádherné stránky a verím, že sa dočkám a znova príde ten pocit, kedy sa odosobním a plne sa vnesiem do Gainho príbehu.