„Starám sa o svoje mačky, nejedna chlpatá potvorka mi môže vďačiť za svoj život.“ Bea Bazalová – rozhovor

rozhovor

Už dávno som nepridala žiadny rozhovor. Tentokrát som vyspovedala slovenskú autorku Beu Bazalovú, ktorej nedávno vyšla nová kniha s názvom Šepkanie anjelov. Dozviete sa, ako trávi svoj voľný čas, ak nepíše. Poradí mladým začínajúcim autorom. Už vás dlhšie nebudem naťahovať 😉 Pokračovať v čítaní „„Starám sa o svoje mačky, nejedna chlpatá potvorka mi môže vďačiť za svoj život.“ Bea Bazalová – rozhovor“

„Finch bol inšpirovaný chlapcom, ktorého som milovala, a ktorý bojoval s bipolárnou poruchou a depresiou. “ Jennifer Nivenová – rozhovor

rozhovor

Už prešlo nejaký ten čas, odkedy som zverejnila nejaký rozhovor s autorom alebo autorkou. Som veľmi rada, že vám dnes môžem sprostredkovať rozhovor s americkou autorkou Jennifer Nivenovou, ktorú môžete poznať vďaka jej knihe Všetky skvelé miesta. Jennifer bola veľmi milá a aj napriek tomu, že nemá veľa času nazvyš, našla si čas, aby mi odpovedala na otázky, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Pokračovať v čítaní „„Finch bol inšpirovaný chlapcom, ktorého som milovala, a ktorý bojoval s bipolárnou poruchou a depresiou. “ Jennifer Nivenová – rozhovor“

„Zbožňujem mať moc zmeniť spôsob, akým sa moji čitatelia pozerajú na svet.“ | Rebecca Donovan – rozhovor

rozhovorTento rozhovor mi v počítači zapadá prachom už niekoľko mesiacov. Pri všetkom čo sa dialo som naň aj zabudla a včera som ho znova objavila s tým, že preboha, veď som ho ešte nezverejnila. Tak to chcem práve napraviť. Za preklad veľmi pekne ďakujem Michelle.

Rebeccu Donovan určite poznáte ako autorku série Dych, ktorá vychádza aj u nás. Zatiaľ boli publikované prvé dve knihy, Dôvod dýchať a Sotva dýcham. Tretia časť s názvom, Na konci s dychom vyjde v apríli.

Prečítajte si, čo autorku inšpirovalo k napísaniu série, čo hovorí o jej najnovšej knihe What if a ako trávi svoj voľný čas, ak práve nepíše.

Rebecca Donovan 1Zdravím, Rebecca, Ďakujem, za rozhovor. Vo vašej knihe Dôvod dýchať ste písali o veľmi náročnej téme (domáce násilie). Je niečo z toho založené na skutočných udalostiach, alebo je to celé fikcia?

Séria Dych bola čiastočne inšpirovaná mojou prácou s problémovými teenagermi. Po tom, ako som zanechala štúdium žurnalistiky, som získala diplom z psychológie a bola som priamym svedkom traumy z dospievania v násilníckom domove. Až o niekoľko rokov neskôr, keď som mala viac voľného času, sa moje skúsenosti a moja predstavivosť spojili a vytvorili príbeh. Pokračovať v čítaní „„Zbožňujem mať moc zmeniť spôsob, akým sa moji čitatelia pozerajú na svet.“ | Rebecca Donovan – rozhovor“

„Vždy som chcela všetko nechať tak a cestovať okolo sveta s ruksakom.“ (J. A. Redmerská – rozhovor)

rozhovorJe mi potešením priniesť vám ďalší rozhovor. Tentokrát je to s autorkou série Radšej nikdy, J. A. Redmerskou. Keďže už budúci týždeň v preklade vychádza druhý diel s názvom Radšej vždy, Jessica bol taká zlatá a našla si čas, aby zodpovedala moje otázky.

jredmerski12Zdravím Jessica. Ďakujem, že ste súhlasili s rozhovorom. Aký je to pocit, mať vaše knihy preložené do rôznych jazykov?

Som potešená a poctená, že sú moje knihy prekladané do iných jazykov. Písanie vždy bolo mojou vášňou a zbožňujem zdieľať svoje príbehy s čitateľmi, čo samozrejme zahŕňa aj čitateľov mimo anglického jazyka. Som veľmi šťastná, že ma tak veľa ľudí prijalo.

Odkadiaľ prišiel nápad pre vašu sériu Radšej nikdy?

Vždy som chcela všetko nechať tak a cestovať okolo sveta s ruksakom. Tam vonku je toho toľko, čo treba vidieť a zažiť, než koľko toho urobíme v našich každodenných životoch. RADŠEJ NIKDY vzišlo zo sna cestovať a prežila som ho skrz Camryn – istým spôsobom. Kniha sa vybrala iným smerom, ako som zamýšľala, ale boli to Andrew a Camryn, ktorí to takto nasmerovali. 🙂

Ktorá postava sa vám písala najlepšie a prečo?

Radšej som písala Camrynin pohľad, pretože je ľahšie písať ako žena, ale myslím, že som najviac zbožňovala Andrewov charakter. Bol zábavný!

Je možné, že Lily dostane vlastnú knihu?

Pochybujem, že niekedy napíšem jej a Gavinov príbeh, ale nikdy neviete! Môže sa to stať.

TMoLG-coverNapísali ste aj fantasy sériu. (poznámka: The Darkwoods trilogy) Ktorý žáner sa píše ťažšie, fantasy alebo new adult?

Mne sa New adult píše ťažšie ako fantasy, pretože som vyrastala písaním fantasy, vytváraním svetov a tak. New adult je realistickejší, a aby som bola úprimná, „realistické“ mi príde ťažšie napísať, pretože je v tom veľa obmedzení.

Vaša nová kniha The moment of letting go vyjde v apríli budúceho roku. Môžete nám povedať niečo viac o tomto príbehu?

The moment of letting go sa nesie v duchu Radšej nikdy. Inšpiratívna romanca o dvoch ľuďoch, ktorí sa navzájom nájdu, a učia sa jeden od druhého a zamilujú sa. A odohráva sa to na Hawaii!

Ďakujem Jessice za rozhovor 🙂

ROZHOVOR: Lucia Hlubeňová

rozhovorMám tu pre vás ďalší rozhovor. Tentokrát, to nie je ani autor ani autorka, ale Lucka zo spoločnosti Albatros Media, ktorá nedávno preložila knihu Šťastná sedmička, ktorá vyšla vo vydavateľstve IKAR. Ďakujem ešte raz Lucke za jej čas a ochotu :).

Ahoj Lucka, ďakujem, že si prijala ponuku na rozhovor. Nedávno vyšla kniha Šťastná sedmička, ktorú si prekladala. Ako sa ti na nej pracovalo?

Veľmi dobre. Bol to veľmi príjemný preklad.

44994_10150254066655580_6335043_nKniha je naozaj skvelá. Ako si sa dostala k jej prekladu?

Redaktorka titulu ma oslovila a ponúkla mi spomínaný preklad. A keďže ma preklad baví (a v minulosti som už preložila niekoľko kníh pre iné vydavateľstvo), súhlasila som.

Plánuješ v budúcnosti ešte nejaký preklad alebo toto bol na istý čas tvoj posledný?

Už som dostala ponuky na ďalšie, takže zvažujem výber.

Môžeš nám prezradiť aspoň jeden titul alebo je to tajomstvo? 🙂

Veľmi rada, ale bolo by to porušenie etikety. Takže nie 🙂

V poriadku 🙂 Prekladala si už nejakú knihu aj pre vydavateľstvá zo spoločnosti Albatros Media?

Zatiaľ nie.

Je nejaká kniha, ktorú by si rada videla preloženú? Ak áno, prečo práve táto kniha?

Momentálne mi nič nenapadá, ale bola by som veľmi rada, ak by v Odeone urobili dotlač knihy Svržený anděl od P. O. Enquista. Je to jedna z „mojich Kníh.“

Určite mnohých zaujíma, podľa čoho vyberáte v Albatros Media knihy na preklad. Zaváži odporúčanie alebo hľadáte tituly sami?

To je skôr otázka na redaktorov titulov. Ale ak môžem hovoriť za nich, ide o taký zvláštny mix odporúčaní, šťastia a hľadania 🙂

Ďakujem Lucka za tvoj čas, bolo mi cťou.

Ďakujem aj ja 🙂

„Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal. “ |ROZHOVOR: Michelle Cohenová Corasantiová|

rozhovorUž v utorok |9.9.| vychádza debutový román americkej autorky Michelle Cohenovej Corasantiovej s názvom Mandľovník. Príbeh je založený na skutočných udalostiach, ktoré prežila sama autorka. Veľmi ma potešilo, keď súhlasila s rozhovorom. Prečítajte si, čo ju viedlo k napísaniu Mandľovníka, čo ďalšie chystá a taktiež, ktorá postava sa jej najlepšie písala.

1. Zdravím Michelle, ďakujem, že ste súhlasili s rozhovorom.
Ďakujem veľmi pekne.

michelle-cohen-corasanti2. Môžete opísať aký je to pocit mať knihy preložené do iných jazykov?
Som taká poctená. Keď som napísala Mandľovník, moja cieľová skupina boli v globále Američania a špecificky Židia a ostatní Sionisti. Chcela som, aby sa čitateľ vžil do mojej kože a ukázať mu, čoho som bola svedkom a čo som sa naučila počas siedmych rokov, ktoré som prežila v Izraeli. Zatiaľ čo sa zdá, že zvyšok sveta je informovanejší o pravde, my Američania máme sklon byť poslední, kto sa to dozvie. Na počudovanie, svet mal záujem v Židovskej americkej žene, ktorá sa stala Palestínskym Moslimským mužom. Ironicky, krátko po tom, ako vyšiel Mandľovník, prezident Obama prehovoril k hľadisku naplnenom Židovskými Izraelčanmi a povedal, že by sa mali pokúsiť a vžiť sa do kože Palestínčanov. Je oveľa ľahšie nájsť riešenie konfliktu, ak sa pokúsite a vcítite sa do ich kože.

3. Vaša kniha, Mandľovník, sa zakladá na reálnych udalostiach. Bolo ťažké napísať takýto príbeh?
Som zo židovsko-sionistickej rodiny v malom meste v severnej časti štátu New York. Po tom, ako som išla na školský výlet do Talianska a Grécka, rozhodla som sa, že chcem vidieť svet. Navrhla som mojim rodičom, že vycestujem do Paríža. Povedali nie, ale mohla som ísť do Izraelu s dcérou nášho rabína. Učili nás, že Židia našli pôdu bez ľudí pre ľudí bez pôdy a že Arabi/Moslimovia/Palestínčania nás nenávidia, pretože sme Židia a nemajú žiaden iný dôvod. Učili nás, že sme vždy boli obete.

Pre mňa najťažšia vec bola, byť svedkom toho, že všetko, čo nás učili, bola lož. Išla som tam veriac, že sme tí dobrí, obete a vrátila som sa s tým, že som sa stala svedkom, že v skutočnosti sme sa hrali na obete. Keď som sa vrátila do Spojených štátov, pokúšala som sa všetkým povedať, čoho som bola svedkom, ale nikoho to nezaujímalo. Nič sa nedalo robiť. Nakoniec som sa pokúsila všetko pochovať a byť normálna Američanka. Chvíľu to vydržalo, dokým som si neprečítala Majstra šarkanov /poznámka: autor Khaled Hosseini, vydavateľstvo IKAR, rok vydania: 2008/ a uvedomila si, že spisovateľ môže dosiahnuť čitateľovo srdce a zmeniť ho.

Keď som začala písať Mandľovník, mala som desať rokov na spamätanie sa z a strávenie toho, čoho som bola svedkom a čo som sa naučila. Bola som taká vďačná, že som našla spôsob, ako by sa čitatelia vcítili do mojej kože. Bola som príliš emotívna a ovplyvnená, keď som sa prvýkrát vrátila z Izraela, na to, aby som napísala Mandľovník. Potrebovala som nejaké obdobie, aby som získala prehľad. Stalo sa to veľmi očividným, keď som písala posledných štyridsať strán Mandľovníka, ktoré sa odohrávali v Gaze. To bol jediný materiál, na ktorý som nemala obdobie, aby som ho strávila. Musela som spraviť obrovský prieskum. Trvalo mi dva roky napísať týchto štyridsať strán, pretože som sa bála, že som nevniesla svetlo na všetky tie hrôzy, že sa moje písanie stalo pre čitateľa príliš zdrvujúce. Konečne, editor mi povedal, že menej je viac a že ak naznačím čitateľovi situáciu, bude to oveľa silnejšie.

41A1ry54HHL4. Ktorá postava sa vám najlepšie písala a prečo?
Ahmed, môj protagonista, pretože na Harvarde som stretla a vydala sa za muža, ako on, ktorého otec šiel do väzenia, keď mal dvanásť. Musel podporovať svojich osem mladších súrodencov a nevzdelanú matku, ale pretože bol taký skvelý, bol schopný získať štipendium na univerzite. Videla som jednoizbovú chatrč, v ktorej vyrastal a bola v úžase, čo bol schopný dosiahnuť. Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal.

5. Ako veľmi reálne udalosti ovplyvnili váš príbeh?
Nenapadni mi nič z Mandľovníka, čo nie je zbeletrizovaná realita.

6. Pracujete na novej knihe? Ak áno, môžete nám o nej povedať viac?
Práve sa chystám dokončiť môj ďalší román. Môj nový román je príbeh zakázanej lásky, zrady a rodinných tajomstiev. Tu je niečo z deju:
Ester Jabotinsky, narodená bohatým Židovským rodičom na prelome dvadsiateho storočia v Odesse, stratí všetko, keď sa komunisti zmocnia Ruska. Je nútená ujsť do Palestíny. Tam, sa zaľúbi do Yusefa Rahmana, Palestínčana, ale je nútená vydať sa v rámci svojej viery. Ich zakázaná láska vydrží, vedie ku tragédii, ktorá ju bude prenasledovať po zvyšok jej života.
V 1990, keď Rebekah Rose, židovská Američanka, stretne Amira Hamida, Palestínčana z Izraela, ihneď vie, že je pre ňu jediný. Dokáže ich láska prekonať históriu, politiku, náboženstvo a nenávisť?
A, ktoré z tajomstiev viaže tieto dva príbehy dokopy?

7. Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor, Michelle. Nakoniec, chcete niečo odkázať svojím slovenským čitateľom?
Ďakujem.
V mojom románe, ja som mandľovník, svedok a napísala som to pretože verím, že ticho by nikdy nemala byť odpoveďou násiliu. Lekcie, ktoré som sa z Holokaustu naučila boli, že nikdy nemôžeme byt pozorovateľmi ľudského utrpenia.

YOU CAN FIND THE ENGLISH VERSION BELOW Pokračovať v čítaní „„Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal. “ |ROZHOVOR: Michelle Cohenová Corasantiová|“

„Tak by som povedal, že ak ste zvedaví na knihu, sadnite si v kníhkupectve a prečítajte si prvú časť.“ (Hugh Howey – rozhovor)

large-siloO Sile som vám už na SWODS písala. Je to geniálna sci-fi kniha, ktorú prečítate na jeden dych. Ak ešte nie si presvedčení o tom, či si ju prečítať alebo nie, prečítajte si ukážku. Teraz vám prinášam krátky rozhovor s autorom Hughom Howeyom. Dozviete sa, kde nabral na príbeh inšpiráciu, ktorá postava sa mu písala najlepšie a ešte mnoho zaujímavostí.

1. Zdravím, Hugh. Ďakujem, že ste prijali pozvanie na rozhovor. Aký je to pocit, keď sú vaše knihy preložené do rôznych jazykov?

Je to neskutočné. Dostávam do pošty knihy, ktoré som napísal, ale nemôžem si ich prečítať. Posledné dva roky som cestoval po svete a stretával fanúšikov v tak veľa krajinách. Je to veľmi skromné.

2. Silo je unikátny príbeh. Skadiaľ ste preň načerpali inšpiráciu?

Chcel som písať o svete, v ktorom ľuďom sú predostreté celý deň na obrazovkách len negatívne správy a musia si vybrať ignorovať ten pohľad a dúfať pre lepšie miesto. Plavil som sa okolo sveta a keď som prišiel domov videl som, čo je v 24-hodinových správach, nemohol som uveriť rozdielu v tom, čo vidím. Vysielame len tie najhoršie veci. A čudoval som sa, čo to robí s našim zmyslom pre optimizmus.

howey3. Ktorá z postáv v Sile sa vám písala najlepšie a prečo?

Solo. Myslím si, že je taká tragická a smutná postava žijúca celé tie roky osamote. Chcel som mu iba podať pomocnú ruku.

4. Pracujete na novom príbehu? Ak áno, povedzte nám niečo o ňom.

Práve pracujem na young adult románe, príbeh o dospievaní. Je o dievčati, ktoré vychovával je otec – psychológ tým najnezvyčajnejším spôsobom.

5. Ďakujem pekne za rozhovor. Čo by ste povedali slovenským čitateľom, ktorí sa ešte nerozhodli prečítať si Silo? Ako by ste ich presvedčili, aby siahli po knihe?

História románu je skvelá. Pôvodne to bol krátky príbeh, iba prvých 30 alebo tak strán. Tak by som povedal, že ak ste zvedaví na knihu, sadnite si v kníhkupectve a prečítajte si prvú časť. Uvidíte, či sa namotáte. Ak sa vám zapáči, povedzte priateľovi alebo rodinnému príslušníkovi o tejto knihe. Takto sa tu príbeh rozšíril. Dúfam, že si ho všetci užijete rovnako.

„London Road je príbeh mladej ženy, ktorá spraví čokoľvek, aby vychovala a ochránila svojho mladšieho brata.“ (Samantha Youngová – rozhovor)

large-london_roadMinulý týždeň, presne 8. apríla u nás vyšlo pokračovanie série Dublin Street s názvom London Road od anglickej autorky Samanthy Youngovej. Na blogu ste si mali možnosť prečítať ukážku z knihy aj recenziu. Teraz tu mám pre vás rozhovor s autorkou, za ktorý jej veľmi pekne ďakujem. Dozviete sa, ako sa jej Join príbeh písal a mnoho ďalších vecí.

1. Ahoj Samantha. Ďakujem veľmi pekne, že si prijala ponuku na rozhovor. London Road má vyjsť 8. apríla. Aký je to pocit, keď sú tvoje knihy prekladané do rôznych jazykov? (*poznámka: otázky som autorke posielala pred vydaním, preto je tu ten budúci čas)

Ahojte. Ďakujem, že ma tu máte. Je to surreálny, ale vzrušujúci pocit mať moje knihy preložené do rôznych jazykov. Je skvelé vidieť, ako sú samotné príbehy preložené a tak spájajú ľudí z celého sveta, nezáležiac na krajine alebo okolnostiach. To ma skutočne dojíma.

2. Prečo si pre túto knihu vybrala Johannu? Myslím si, že je to zaujímavá voľba.
Vybrala som Jo, pretože jej charakter bol taký zaujímavý. Ľudí často súdia podľa toho, čo ostatní vidia navonok, a častejšie sa mýlia.. Bola to výzva vziať niekoho obklopeného negatívnosťou a vyvinúť z nej hrdinku, ktorej budú čitatelia fandiť.

6a015390e082b4970b017c36dbd8c2970b3. Prešla si peklom. Je niečo z toho založené na skutočnom príbehu?
Sú tam prvky Joinho príbehu, ktoré sú z reálneho miesta ale váha príbehu je fiktívna. Vždy som verila výroku, že spisovateľ by mal ‘písať to, čo pozná’, tak tam vždy bude kúsok pravdy v mojich príbehoch zmiešanej s mojou predstavivosťou.

4. Ako by si opísala London Road čitateľom, ktorí knihu ešte nečítali, ale chcú? Niečo, čo by ich vtiahlo do príbehu?
London Road je príbeh mladej ženy, ktorá spraví čokoľvek, aby vychovala a ochránila svojho mladšieho brata. Je to príbeh o tom, ako sa opustí, aby to spravila a ako Cameron MacCabe, muž, ktorý vpadne do jej života, všetko pre ňu zmení svojou výnimočnou vierou, že môže byť kýmkoľvek, kým chce, aby bola.

5. Ako sa ti písal Johannin príbeh? Bolo to ľahké? Alebo si sa v niektorých častiach zasekla?
Johannin príbeh sa mi vlastne písal veľmi ľahko, pretože ja vyvíjal. Vedela som presne, kto Jo bola a akou ženou chcem, aby sa v závere príbehu stala. Boli tam scény, ktoré sa písali ťažko a mala som niekoľkokrát maskaru na lícach, ale skutočne som si užívala každú minútu strávenú písaním London Road.

6. Znova, ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Nakoniec dovoľ mi spýtať sa. Čo by si odkázala svojim slovenským čitateľom?
Ďakujem! Rada by som povedala obrovské ďakujem vám, mojim slovenským čitateľom, za ich podporu a entuziazmus pre svet Dublin Street.

YOU CAN FIND THE ENGLISH VERSION OF THE INTERVIEW BELOW Pokračovať v čítaní „„London Road je príbeh mladej ženy, ktorá spraví čokoľvek, aby vychovala a ochránila svojho mladšieho brata.“ (Samantha Youngová – rozhovor)“

Rozhovor s Michaelou Vysloužilovou

V súčasnosti, mnohí z nás píšu a pokúšajú sa napísať rozsiahlejšie dielo ako len krátku poviedku. Niektorí už sú vo fáze editácie, iní píšu ako o dušu aby sa do tejto fázy mohli dostať. Na Slovensku máme dobrých aj menej dobrých autorov, po ktorých knihách siahneme. Ale čo s ľuďmi, ktorí sa snažia, aby ich diela boli publikované a tak prístupné aj verejnosti? Osobne poznám nejednu talentovanú dievčinu, ktorá písať jednoznačne vie, tak prečo o nich nikto nevie, alebo vie iba veľmi malá skupinka ľudí? To je otázka, ktorú tu nebudem rozoberať, lebo na to by som potrebovala samostatný článok. Niektorí ste už počuli o mladej dievčine, ktorá sa pustila do fantasy príbehu, ktorý podľa mňa by mal dostať viac pozornosti a mala by sa dostať do povedomia čo najviac ľuďom. Hovorím o Michaela Vysloužilovej, ktorá píše sériu Nemŕtvi, kde prvá časť sa volá Kameň večnosti. Miška prijala moju ponuku na rozhovor, kde sa dozviete nejaké tie veci o nej, o prvej časti Nemŕtvych ako aj o sérii samotnej. Tak vás už nebudem zdržovať, prečítajte si rozhovor 🙂
1. Ahoj, ďakujem, že si prijala pozvanie na rozhovor. Kameň večnosti si už našiel niekoľko fanúšikov. Povieš nám, na čo sa môžeme tešiť v prvej časti série Nemŕtvi?
Tak v prvom rade ja ďakujem za pozvanie, Sue. Úvodná časť série privádza čitateľov do jedného nemenované mestečka v Kalifornii, kde sa stretávame s šestnásťročnou Carry, ktorá nie je tak celkom človek. Po nociach loví démonov a cez deň sa hrá na obyčajnú študentku, neustále sa sťažuje na svoj nudný stereotypný život, až kým sa jej doň nenabúrajú tri takmer-bosorky. Svet mágie a zabíjania pre ňu nie je nový, ale s čím skúseností nemá, je interakcia s ostatnými ľuďmi. A zatiaľ čo sa s novými komplickami snaží zachrániť svet pred apokalypsou, musí Carry zvádzať aj súkromný boj, v ktorom proti sebe stoja na jednej strane jej neobľuba v ľudskej spoločnosti a zároveň túžba konečne niekam zapadnúť.
2. Rôzni autori majú rôzny pohľad na upírov. Akí sú tí tvoji?
Ak ide o predstavu, ktorú preferujem ja osobne, tak to bude tá tradičnejšia – drakulovská. Prespávanie v rakvách či premena na netopiera mi síce prídu zábavné, ale klasické záležitosti ako drevené kolíky, kríže, alergia na slnko a hlavne tesáky sú tými hlavnými znakmi, ktoré ma na upírskej literatúre vždy potešia. Preto som tieto znaky použila i pri svojich upíroch s niekoľkými ďalšími úpravami, ktoré mi tak akosi pasovali do príbehu. Ak by som ale mala rozoberať celú svoju upírsku mytológiu, nestačila by mi na to ani jedna strana, a okrem toho by som zbytočne zachádzala do deja ďalších častí a tie zatiaľ nie sú podstatné.
Existujú dve teórie, ktoré by mohli vysvetliť, kto naozaj som. Prvá tvrdí, že som polovičným upírom. Druhá prehlasuje: cvok. A hoci mám sama z času na čas sklon si tieto dve pravdepodobnosti mýliť, fakty sú občas až príliš neoblomné. Mám nadľudskú silu, vidím, počujem a cítim, čo iní nie, a predovšetkým trpím podivnou túžbou po krvi. Môj znudený stereotypný život však prudko nabral iný smer, keď moje malé tajomstvo odhalil niekto, komu by som sa s ním dobrovoľne nikdy nezverila.

Oh, a potom je tu ešte ten chlapík z mojej minulosti, ktorý sa ma snaží zabiť. Kedysi by si vystačil aj s mojím vykrvácaním na smrť, dnes sú ale jeho ciele vyššie. Chce zažiť svoje peklo na zemi a nehodlá sa vzdať, kým ho nedosiahne. Takže… Nemala by som ho zastaviť?


3. Čo ťa viedlo k napísaniu tohto diela? Chcela si vždy niečo také obsiahle napísať?

K myšlienke niečo napísať ma priviedlo predovšetkým objavenie fanfiction a následne moje odmietanie sama nejakú fanfiction vytvoriť. Pripadalo mi nemožné, aby som dokázala zachytiť správanie postáv iného autora dostatočne autenticky, preto som sa do toho nikdy nepúšťala. No prvotným impulzom, ktorý ma priviedol k skutočnému písaniu vlastného príbehu, bola moja nespokojnosť s tým, ako sa odvíjali osudy postáv v mojom obľúbenom seriály (ak to niekoho zaujíma, tak to bol seriál Buffy, premožiteľka upírov). Rozhodla som sa preto stvoriť vlastný príbeh, v ktorom by som mohla kontrolovať osudy jednotlivých hrdinov, a kde by jednoducho všetko šlo tak, ako si to ja sama predstavujem. Zrejme to bol nejaký božský komplex. Pôvodne som písala bez akéhokoľvek úmyslu dávať to niekomu čítať a rozhodne som nemala v pláne napísať román, už vôbec nie celú sériu. Chcela som len písať a písať. A to chcem v podstate stále, iba teraz sa zamýšľam aj nad tým, aký dobrý pocit by to bol, ak by to viedlo aj niekam ďalej.
4. Ako dlho sa už venuješ písaniu?
Nedokážem si vybaviť presný rok, kedy som s tým začala. Ale bude to približne šesť, možno už aj sedem rokov, odkedy potajme písaním zabíjam svoj voľný čas.
5. Ktorú zo svojich postáv máš najradšej a prečo?
To je ťažká otázka, na ktorú nemám odpoveď. Mám postavy, s ktorými sa mi píše lepšie, a ktoré mi písanie občas komplikujú, no to väčšinou vždy závisí od situácie. Avšak ja všetky postavy považujem za svoje deti. A preto ako správna matka nevie ukázať prstom na toho, ktorého má najradšej, tak ja nemôžem vyzdvihnúť ani jedného zo svojich hrdinov.
6. Kedy sa ti píše najlepšie? Máš obľúbené miesto na písanie alebo časť dňa?
Spočiatku sa mi najlepšie písalo neskoro večer či uprostred noci. A ako školopovinná som preto mohla písať iba cez víkendy. No a keďže som nikdy nebola flákač s rušným spoločenským životom, považovala som to za akýsi svoj rituál. Postupom času sa to však obrátilo a teraz píšem hlavne počas dňa, zatiaľ čo slnko svieti na oblohe. Mojím obľúbeným miestom je zase to, kde odpočíva môj počítač, pretože inde ani písať nemôžem.
7.  Kedy si začala písať?
Ako dieťa som písanie neznášala, slohy pre mňa predstavovali nočnú moru a istý čas mi ich písala aj mama. Absolútne teda netuším, ako sa vo mne tá samotná túžba písať objavila. Môj spomínaný božský komplex bol očividne silnejší než odmietavý postoj môjho podvedomia. Moje písacie obdobie sa začalo, keď som bola v deviatom ročníku na základnej, hoci moje vyjadrovacie schopnosti i gramatika boli asi tak na úrovni priemerného piataka. Až po rokoch som zistila, nakoľko mi písanie pomohlo zlepšiť sa v tejto oblasti, a tak ak by som aj v písaní nikdy nič viac nedosiahla, aspoň toto považujem za ohromný úspech.
8. Čo by si povedala čitateľom o Kameni večnosti, aby si ich naň nalákala?
Že to musia prečítať už len preto, aby to potom mohli poriadne skritizovať a ja by som sa tak už nikdy v živote nepustila do niečoho podobne hrozného? To asi nie, čo? 😀
9. Pracuješ momentálne na niečom?
Už celých šesť rokov sa vŕtam v tom istom – a teda v tejto sérii. Možno to bude znieť bláznivo, ale aktuálne začínam pracovať na príprave piatej časti. Pre mňa bolo písanie vždy skôr akýmsi koníčkom než túžbou dosiahnuť konkrétny cieľ (vydanie knihy, napr.). Kým som začala svoju tvorbu zverejňovať, mala som napísané prvé dve časti (ktoré boli v tom čase jedna) a za posledné tri roky – kedy som neprestajne upravovala prvé dve časti – som dopísala tretiu a nedávno i štvrtú. Okrem tohto mám, samozrejme, rozpracovaných aj niekoľko ďalších nápadov, no tie nikdy neboli mojou prioritou.
10.  Ak by si mala charakterizovať tvoj príbeh, čo by si povedala?
Netuším, či to bol môj podvedomý zámer, alebo sa to počas písania iba akosi vyvinulo, ale práve teraz by som svoj príbeh charakterizovala ako príbeh o hľadaní svojho miesta v spoločnosti. Hlavná hrdinka je vyvrheľ – nevie, kým naozaj je, a občas má dojem, že nezapadá nikam. Ani medzi ľudí, ani medzi démonov. Je to o túžbe patriť niekam, k niekomu a o túžbe po vedomí, že na vás niekomu záleží.
11. Pokúšala si sa prvú časť vydať?
Začala som v tomto smere podnikať isté malé krôčiky, no zatiaľ ešte nie príliš o čom hovoriť. Vidím to ale tak, že je väčšia pravdepodobnosť vydania môjho príbehu v elektronickej podobe než v tlačenej. Umrela by som šťastím, ak by som to dokázala dotlačiť do papierovej podoby, ale pravda je taká, že situácia je zložitá a môj príbeh nie je dostatočne dokonalý 😛 (pozn. redaktora: každý autor je prehnane kritický k svojmu dielu a myslím, že je to dobre, hoci čitatelia môžu mať iný názor :P)
12. Čo ťa okrem písania baví?
Jedinými mojimi skutočnými záľubami okrem nekonečného písania sú počítačová grafika a kódovanie stránok. Aj pri jednom, aj pri druhom sa dokážem krásne zrelaxovať, baví ma to a spoznala som sa vďaka tomu s množstvom úžasných ľudí, za ktorých som teraz vďačná. Dúfam teda, že je to niečo, čomu sa nikdy nebudem musieť obrátiť chrbtom. Potom ešte rada čítam, aj keď knižným maniakom by som sa nenazvala, a občas si rada aj niečo nakreslím.
13. Na záver by som ti znova chcela poďakovať. A posledná otázočka. Čo by si odkázala ľuďom, ktorí by chceli písať, ale nemajú odvahu sa do toho pustiť?
Nemyslím si, že človek potrebuje odvahu k tomu, aby sa pustil do písania – odvaha je skôr potrebná vtedy, ak chcete svoje písanie posunúť na vyšší level. Ale keďže v tejto oblasti sama nie som expert, nemyslím si, že môžem rozdávať akékoľvek rady. Pre mňa je najpodstatnejšie písať pre prítomnosť, nie pre to, čo môže, ale ani nemusí byť. Nepíšem s cieľom vydať knihu, ale dostať zo seba svoje myšlienky – z toho dôvodu svoje príbehy knihami radšej nenazývam. Je to moja malá filozofia, ktorá ma drží pri zemi. A preto ak narazím na prekážku, ktorá ma zhodí dolu, len sa otrasiem a pokračujem ďalej, nezdeptaná odmietnutím. Ak nedúfate, nič nestratíte, a ak sa podarí, môžete byť len a len šťastný.
Dúfam, že som vás aspoň trochu navnadila na túto sériu. Ja som mala možnosť si Kameň večnosti prečítať 🙂 Na blogu nájdete aj moju recenziu. Držím Miške palce, aby sa jej podarilo prvú časť vydať 🙂 Na záver tu mám pre vás krátku ukážku 🙂

„Č-čo od nás chceš?“ Alexandrine oči na mňa hľadeli ako na diabla. Trochu ma to rozčuľovalo. Vydesila sa príliš rýchlo a ja som ani nemala možnosť zabaviť sa.
„Len som si prišla vziať, čo mi patrí.“ Ukázala som im fľašu vo svojej ruke a usmiala sa na ne. „Aspoň vy dve by ste mali mať dosť rozumu, aby ste pochopili, že smer, ktorým sa uberáte, pre vás nie je práve ten najvýhodnejší. Takže vám dávam poslednú šancu. Vypustite z hlavy všetky myšlienky na mňa a na to, čo si myslíte, že o mne viete, a ja s radosťou spravím to isté.“
Dievčatá si medzi sebou vymenili neisté pohľady, no bola som presvedčená, že majú v pláne so mnou súhlasiť. Neboli hlúpe. Minimálne nie až také hlúpe. A okrem toho mali príliš veľký strach, aby odporovali.
„Vieš, čo je na démonoch najistejšie?“ prehovorila ku mne Carmen, keď zaujala miesto na čele ich magickej trojice.
„Že svoje vyhrážky myslia smrteľne vážne?“
„Že sa im nedá veriť. Nikdy.“
Pokrčila som ramenami. „Tiež pravda.“ Rýchlo som vyskočila na nohy a Christie s Alexandrou sebou vystrašene trhli. „Odpovedz mi na jednu vec, drahá Carmen. Prečo zo všetkých mizerných démonov pohybujúcich sa v tomto prekliatom meste, ste si vy tri čarodejnice museli vybrať práve mňa?“
„Takže nepopieraš, že si démon?“ Moja úprimnosť ju zjavne zaskočila. Jedna nula pre mňa.
„Vrhla si po mne ohnivú guľu. Nemá zmysel zatĺkať a presviedčať vás, že tie strašidlá pod vašimi posteľami nie sú skutočné.“ Položila som fľašu na stôl a prekrížila si ruky na hrudi. „Nezaujíma ma, ako si k takej schopnosti prišla. Nepotrebujem vedieť, či ste naozaj vyvolali Kruh draka alebo sa iba rady hráte, že sa vám niečo podobné podarilo. A rozhodne ma nezaujíma, čo si o mne myslíte, pokiaľ…“ Carmen zvedavo nadvihla obočie, tak som sa na okamih odmlčala. Začala som mať dojem, že moje slová jej idú jedným uchom dnu a druhým von. „Pokiaľ ste ochotné na to všetko zabudnúť.“
Cam odvážne podišla vpred, dala si ruky vbok a mierne zodvihla hlavu. Tento jej postoj som poznala. Všetci, ktorí sa s ňou nejako zaplietli, ho poznali. Ale oni neboli ja. „Nie sme tu na to, aby sme s tebou vyjednávali. Ty nám skrátka povieš, čo si zač a my zvážime ďalšie kroky.“
„Zvážite ďalšie kroky,“ zopakovala som jej slová zamyslene. „Tým máš na mysli, že spojíte hlavy dohromady a poradíte sa o tom, či ma môžete alebo nemôžete nechať nažive?“
Bola som si istá, že chcela prikývnuť, ale podvedomie jej to zakazovala. Až príliš zreteľne cítila z môjho hlasu vychádzať nebezpečenstvo. A hneď nato prišiel moment, kedy pochopila, že zábava sa práve skončila.
„Mám dojem, že tvoju inteligenciu ostatní príliš preceňujú,“ zašomrala som otrávene a Carmenino hrdlo znovu ucítilo silu môjho zovretia. Pokúsila sa mu vyhnúť, lenže až príliš neskoro si uvedomila, čo bude nasledovať. Alexandra s Christie vzápätí prekvapene zvýskli, no nedokázali sa odhodlať ma nejako zastaviť.

ROZHOVOR: Dominika Spodniaková

Dominika Spodniaková … hovorí vám toto meno niečo? Nie? A čo takto DomiLondon? Už vám svitlo? Isto viete, že naša spolu-blogerka nedávno vidala svoju prvú knihu pod názvom Súboj lásky, čím si splnila svoj sen. Dominika je mladá začínajúca autorka, ktorá má veľký talent. Ak ste čítali Súboj lásky, tak budete so mnou súhlasiť. 

Rozhodla som sa, že Dominiku trochu vyspovedám a tak vám prinášam rozhovor, v ktorom sa dozviete zaujímavosti od Súboji lásky, čo práve chystá Dominika, a taktiež, čo robí vo voľnom čase, keď práve nepíše.
Ahoj, Dominika. Som veľmi rada, že si prijala moje pozvanie na rozhovor. Na úvod nám povedz ťa okrem písania baví?
Myslím, že som dosť výrazne sezónne orientovaný človek, takže jeden čas ma baví jedna vec, potom to neskutočné nadšenie opadne a s plnou vervou sa vrhnem na inú. Absolvovala som etapu kreslenia a maľovania- to trvalo tak dva roky, alebo tak- a môj ocko bol z toho taký nadšený, že mi potajme dohodil job v komixovom časáku. Samozrejme, že som to nevzala, lebo v tom čase som sa už dostala do fázy, kedy to nadšenie začalo opadávať. Ale kreslenie ma stále baví. Najmä kreslenie postavičiek s veľkými očami. Som však normálny (viac-menej) človek 21. Storočia, takže závislosť na dobrých filmoch a hudbe sa nevyhla ani mne. A samozrejme čítanie a písanie. Myslím, že toto sú jedny z mála aktivít, ktoré ma nikdy neopustia. Obávam sa.

Pre mňa si veľmi milá a priateľská osôbka, s ktorou si mám vždy čo povedať. Ale kto je Dominika Spodniaková z tvojho pohľadu?
Závislá na knihách a hudbe / Fakt ťažký pijan kávy a čaju / Frustrovaná z kooperácie medzi Coldplay a Rihannou / Snívajúca o živote v Kodani / Zamilovaná do mestského spôsobu života / Nadšená z divných vecí (zvuk vysávača, škvrny od atramentu na prstoch, bezodná káva u Shtoor- a) / Veľký fanúšik pána Salingera a undergroundovej rokovej hudby (Viva Charlie Straight and Fun. too) / Nezávislý písač / Lover of Indie and Hipster Style / Šialene vystrašená zo vzťahov / Odporca mlieka / Nevyliečiteľný snívač / Až zúfalo obyčajné dievča / Vymýšľa scenáre, ktoré sa nikdy neuskutočnia / Vystrašená z klaunov, objímania a horských dráh / Fanúšik Star Wars a nesmrteľného výroku Darth: „Luke, I am Your Father“ / Násilne uveznená v 21. storočí / Trochu buchnutá do vintage štýlu a vintage bicyklov (najmä tých belasích) /

Čo ťa priviedlo k písaniu?
Neviem. Písala som od jakživa. Fakt. Viem, znie to divne a klišovito a trápne, ale žiaľ je to pravda. Keď som bola malá, jednu básnickú zbierku (všímajte to veľkolepé označenie: básnická zbierka) mi mamina dokonca prepísala na písacom stroji a potom mi ju v robote zviazala. Zošívačkou. A ja som bola hrdá, lebo v tom čase som sa chcela stať známou poetkou. :D. Neviem kam sa tá zbierka stratila, ale ak ju niekto nájde… pravdepodobne by ju nemal vynášať na svetlo Božie.

Nuž a… najväčšiu zásluhu na mojom písaní má azda Meg Cabot. Fakt. Vďaka nej mám pod posteľou asi osemsto hrubikánskych a husto popísaných denníkov so zážitkami, ktoré zvečnenia hádam ani neboli hodné (ale teraz som rada, že ich mám).
Takže, pravdu povediac, písanie je so mnou zviazané asi ako moja pravá ruka. Alebo ľavá. To je jedno. Proste úzko.

Chcela by si sa písaním živiť?
Nie. Nechcem hovoriť, že určite nie, lebo to by bolo čudné, ale… myslím, že neznesiem byť niečím obmedzovaná… a písanie for living by také pre mňa asi bolo. Už by to nebol únik, ani hobby ale job… Smutné a desivé zároveň. Nuž, momentálne som teda zásadne proti nápadu, aby som sa písaním živila – hlavne preto, že zatiaľ na to ani z diaľky nemám.

Nedávno vyšla tvoja prvá kniha s názvom Súboj lásky. Aké to boli pocity, keď si ju po prvýkrát držala v ruke?
Čudné. Tešila som sa. Rozumom. Srdcom som to akosi nedokázala. A bála som sa. Mala som pocit, akoby som dávala na trh svoju vlastnú dušu – kus zo mňa. Treba povedať, že Súboj lásky nebol intencovane určený na vydanie, nikdy som nad tým nepremýšľala, nikdy som nemyslela, že by som niečo mohla vydať, jednoducho som si písala pre seba a teda som tam dávala veci, ktoré boli výsostne z môjho súkromia… možno preto som sa tak bála „odhalenia“. A stále sa bojím. To by som bola aká klamárka, keby som povedala, že už som to už prekonala. 😀 Ale v konečnom dôsledku som rada a teším sa. Naozaj. Veľmi.

Kniha obsahuje aj prvky nadprirodzena. Prečo si si vybrala práve fantasy žáner?
Je to asi ťažko uveriteľné, ale ono to išlo samo. Jednoducho mi v hlave vznikla myšlienka, potom ďalšia, na ňu sa nabalilo niečo iné… ja som ani neuvažovala nad tým, že to bude fantasy, alebo nie… Skutoční spisovatelia a ozajstní autori by boli zrejme z môjho postoju k tejto veci znechutení a tak, ale pomôžem si, keď je to raz tak?

Ako prebiehal proces vydania? Oslovila si iba jedno vydavateľstvo?

Uhm. Oslovila som len jedno vydavateľstvo. A úprimne, bola som si istá, že mi to nevydajú. Fakt. Stavila by som na to všetky svoje prachy. A potom mi napísali z Motýľa, že sa im to páči a že by to azda vydali. Bola som vtedy na intráku. Sama. Chvála Bohu, lebo (a teraz nepreháňam) skákala som meter päťdesiat a smiala som sa ako nejaká šialená baba zo psychofilmu, ruky sa mi triasli a mala som pocit, že z toľkého adrenalínu odpadnem.

Ale dlho som o tom nikomu nehovorila. Môj vlastný ocko sa o tom dozvedel až asi o mesiac alebo dva neskôr. Dovtedy to vedela len mamina a sestra. A ani teraz to ešte kopa kamarátov nevie.

Mala som možnosť prečítať si Súboj lásky. Kniha sa mi páčila. Aké sú ohlasy? Dostala si už aj nejakú kritiku?
Zatiaľ nie… teda vlastne hej. Na martinuse napísali baby, že sa im anotácia podobá s anotáciami na Navždy a Twilight. A po dôkladnom šetrení som zistila, že majú pravdu. Teda anotácia na Navždy je fakt podobná ako tá na Súboj lásky, ale obsah je celkom, celkom, celkom iný. 😀

To sú zatiaľ asi jediné kritiky… Aha a ešte post od Mirky Varáčkovej, ale to nevnímam ako negatívnu kritiku, pretože má pravdu. Ona je profesionálka a vie o čom hovorí. Bola by som hlúpa, keby som si jej slová nebrala k srdcu a nesnažila sa moju prácu podľa nich zlepšiť.
To je asi všetko. Zatiaľ mám veľmi milé a pekné ohlasy a to si cením Naozaj. Neuveriteľne. Je úžasné vedieť, že moje dielo sa môže niekomu páčiť… a že to nie je len moja sestra, alebo mamina, ktoré by povedali, že sa im to páči, aj keby to bola najhoršia vec na svete len preto, že ma majú radi. Viete ako to myslím. 😀

Pracuješ momentálne na ďalšej knihe?
Neviem či to niekedy bude kniha a či nie, ale jasné že pracujem. Vždy musím mať v compe aspoň jeden rozrobený word. Inak nemôžem existovať. Takže… pravda je taká, že aj teraz na niečom robím.

V počítači mám pár hotových rukopisov, ale tie nechcem posielať do vydavateľstva. Chcem aby ostali len mojimi… aby som mala niečo svoje len pre seba.

Nuž, ale príbeh na ktorom pracujem…. kto vie, možno niekedy uzrie svetlo sveta. A možno nie. 😀

Každopádne je to niečo celkom, celkom, celkom iné ako Súboj lásky.

Kde si hľadala inšpiráciu pre svoju knihu?
V hlave, v svojich zážitkoch… ja neviem. Fakt neviem odkiaľ pochádzajú nápady. Možno niekde existuje taká cisterna na idey, z ktorej sa autorom takým neviditeľným lievikom do hlavy sypú nápady. A možno to tak nie je. Neviem. Niekedy som mala pocit, ako by mojej prsty chodili po klávesnici bez toho, aby som im čokoľvek prikazovala písať… Divné…

Ale väčšinou tie nápady plynú asi zo zážitkov, z mojich priateľov a … neviem, z vecí okolo mňa. Taký mišung, veď to poznáte.

Kto je tvoj vzor medzi autormi?
Nie som z tých, ktorí majú medzi autormi, alebo spisovateľmi vzory (možno je to chyba, čo ja viem)… skôr ma inšpirujú ľudia – bežní, tajomní, takí na ktorých je niečo také zvláštne až to musíte obdivovať. Napríklad moja sestra – asi najmúdrejší človek v mojom okolí a to je odo mňa o rok mladšia. Alebo môj kamarát, ktorý by podľa mňa s radosťou položil život aj za týpka, ktorého nikdy nevidel alebo môj profesor píše a píše fakt dobre, a dlho sme o tom ani nevedeli (chcete vedieť kto to je? Okej- Pavol Rankov), alebo iní učitelia, ľudia ktorých len tak vidím na ulici a oslovia ma svojím oblečením vystupovaním alebo way of life… chápete. Ja viem, že to znie trápne a strelene a ako vytrhnuté z nejakého trápneho b-čkového amerického filmu, ale je to pravda. Faktis.

Čo by si chcela odkázať ľuďom, ktorí sa pokúšajú napísať knihu?

Nuž, decká, vedzte, že ak sa podarilo knihu vydať mne, zvládne to každý. Verte mi, nie som ničím výnimočný človek a v tomto už vôbec nie. Takže….ak je písanie to, čo vás baví, ak to máte naozaj radi a ste šťastní, keď máte otvorený word, sedíte pri stole s kávou v ruke a vidíte pred sebou slová, ktoré vyšli z vašej hlavy a stále tam prichádzajú nové a nové tak ste presne tie správne osoby, ktoré podľa mňa majú potenciál vytvoriť niečo parádne a skvelé. Niečo čo osloví veľa a veľa ľudí a niektorým z nich to azda aj zmení život.

Poviem vám heslo, ktorým sa riadim a ktoré sa podľa mňa dá dokonale aplikovať na túto otázku: „Nesnažte sa robiť to, čo podľa vás svet potrebuje. Snažte sa nájsť to, čo oživuje vaše srdce a robiť to, pretože svet potrebuje ľudí s oživeným srdcom.“ Takže, ak vaše srdce rastie a kvitne keď píšete, keď fantazírujete, alebo čokoľvek iné, robte to, pretože svet potrebuje, aby ste robili presne to. 😀

Na záver by som sa chcela ešte raz Dominike poďakovať za trpezlivosť. Prajem ti veľa úspechov v písaní a tak isto aj v osobnom živote.