Myšlienky takého obyčajného človeka |1|: Ako sa aj z maličkostí rodia veľké veci

Rozhodla som sa, že blog oživím článkami zo života, aby ste tu nenašli len recenzie, odhalenia obálok a podobne.

Dnešný deň považujem za jeden z najúspešnejších v poslednej dobe. Ak ste už dnes na blog zavítali, tak ste si všimli článok o krste knihy Jozefa Kariku a s tým sa spája niekoľko naozaj zaujímavých momentov. Pohodlne som sa usadila v druhom rade na kraji, aby som mohla v pokoji natáčať. Pred začiatkom ma oslovil pán fotograf s prosbou, či by som si nemohla sadnúť na druhé sedadlo, aby on mohol voľne pobehovať. Spravili sme kompromis a sadla som si tam, no ten výhľad už nebol taký dobrý. Prvý rad bol pre hostí a rodinu. Otočila sa ku mne pani a povedala mi, že sa posunú, aby som mohla byť v prvom rade. Začala som protestovať, pretože tie miesta boli rezervované a tak. Na to mi povedala: „Áno, rezervované, ale pre rodinu.“ Tak sa so svojou spoločníčkou presunuli o miesto a ja som mala geniálny výhľad. Týmto sa chcem poďakovať pani Karikovej – matke autora a jeho priateľke za toto milé gesto. Ďalší príjemný zážitok prišiel na záver pri autogramiáde. Rad bol dlhý, ale to čakanie stálo za to. Keď som sa dostala k pánovi Karikovi pochválila som mu krst. A na moje začudovanie ma spoznal. Bolo to neskutočne milé a ja som odchádzala s neskutočne dobrým pocitom a úsmevom na tvári.

Dnes skvelé okamihy spojené s krstom len pokračovali. Spísala som článok, poslala ho autorovi, ako sme sa dohodli a po pár okamihoch mi prišla od neho odpoveď. Netajím sa tým, že Jozef Karika je môj obľúbený autor a preto ma táto správa od neho potešila. Deň ubiehal pekne ďalej. Nič zaujímavé sa nedialo, stará bežná rutina v robote, ktorú mi spríjemňovala kolegyňa Sonička. Také milé, zlaté, pojašené dievčisko, s ktorým sme si veľmi sadli. Neviem si predstaviť, že by som zdieľala kanceláriu s niekým iným. Naše hokejové rozhovory sú legendárne a naozaj dlhé. A tak nám spoločne čas ubiehal popri práci a rozprávaní a zrazu sa mi objaví notifikácia na facebooku. Niekomu sa páčil môj článok o krste. „V poriadku,“ povedala som si. No vzápätí mi prišla na moju fb stránku správa. Ešte dobre, že som sedela, lebo jej obsah ma šokoval. Písala mi pani z Plus 1 deň, či môžu použiť

MOJE video z krstu v ICH článku, len potrebujú moje povolenie. Chvíľu som to predýchavala, a potom jej odpísala, že s tým súhlasím. Zdá sa, že sa ma teraz šťastena drží a dúfam, že tak skoro neodíde. Sa tu škerím, ako mesiačik na hnoji a ten úžasný pocit nie a nie odísť, nieže by som chcela, aby odišiel.

Už dlho sa chystám napísať článok, o tom, ako som začala chodiť na vysokú školu, tak snáď sa mi to aj čoskoro podarí.

Aj Vám sa stalo niečo, z čoho ste mali ešte veľmi dlho dobrý pocit?

Pridaj komentár