Prichádza nová kniha slovenskej autorky Michaely Elly Hajdukovej – začítajte sa do Zákona krvi!!!

Autorke Michaele Elle Hajdukovej práve včera vyšla v poradí už tretia knihy s názvom Zákon krvi. Je prvou, ktorá má menej prvkov nadprirodzena, ako jej predchodkyne a ja som na ňu veľmi zvedavá. Už po prečítaní anotácie som vedela, že to bude niečo pre mňa. Prinášam vám krátky úryvok, za ktorý veľmi pekne ďakujem autorke. Kniha vyšla vo vydavateľstve Motýľ a objednať si ju môžete napríklad na stránke internetového kníhkupectva martinus. Kniha ma zaujala aj svojou obálkou, pretože sa hodí k príbehu. Ale, aby som vás ďalej nenaťahovala, prečítajte si úryvok a posúďte sami.

YKma.n202Príbeh lásky, proti ktorej stál silný nepriateľ. Rasa, krv a národ. Eliza je mladučké dievča, ktoré prichádza do Košíc spolu so svojimi rodičmi. Študuje na gymnáziu, je výborná v jazykoch a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.
Daniel je syn bankára, žije v Košiciach, svoj voľný čas trávi hrou na organe v Chráme svätej Alžbety a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo. Eliza miluje Daniela a Daniel miluje Elizu.

Táto láska by mohla mať šťastný koniec, keby… Keby Eliza nebola Nemka, Daniel Žid a keby sa práve nepísal rok 1938. Po náhlom zmiznutí Daniela odvážajú rodičia Elizu domov do Nemecka, kde už vládne Adolf Hitler a jeho rasové zákony. Eliza netuší, čo ju čaká ani ako ju to navždy poznačí. So zlomenou dušou je nútená nastúpiť ako zdravotná sestra v domove organizácie Lebensborn. Ocitá sa na zvláštnom mieste za železnou bránou, kde sa rodia deti pre vodcu. To však nie je jediné tajomstvo domova Hochland. Eliza ich všetky objaví, ale takmer za to zaplatí privysokú cenu. Aj keď má pocit, že už jej nič nemôžu vziať…

Nájdu napokon obaja svoj pokoj a znova jeden druhého? Zvládne Eliza všetky desivé skúšky, ktoré jej osud nachystal? Zlomí ju šialená ideológia a príde o rozum, alebo je aj na konci jej tunela svetlo?

Keď som sa trochu upokojila, Mária ma poslala prezliecť sa a odišla do kuchyne urobiť mi čaj. Šaty som veľmi opatrne zložila späť pod jemný papier do škatule.
Posadila som sa a napila čaju. Držala som sa šálky, akoby to bolo záchranné koleso, a dívala sa do pariacej sa tekutiny. Možno som dúfala, že sa z nej v sekunde naučím veštiť. Mária čakala, nenútila ma hovoriť. Odrazu si však čosi všimla a vzala moju ruku. S úsmevom zhíkla.
„Veď to… to je zásnubný. Toľká krása.“
„Pamätáš si, ako sme hovorili o láske a ty si povedala, že je zložitá? U mňa je ešte zložitejšia. Neviem, čím som si to zaslúžila. Som zamilovaná, Mária. Tak veľmi, že ak ma od neho odtrhnú, budem chcieť umrieť.“
Mária nad týmto mojím vyznaním prekvapene otvorila ústa.
„Prečo by vás mali chcieť rozdeliť? A poznám ho?“ čakala s úsmevom na moju odpoveď.
„Neviem. Jeho rodičia vlastnia banku. Volá sa Daniel Stein.“
„Daniel?“ spľasla rukami. „Roky som ho nevidela. Pamätám si ho ešte ako malé chlapča. Bývali v tej istej ulici ako my. Viem, že z neho vyrástol dobrý človek. A pracovitý. Čestný. Študovaný,“ dodala dôležito. „Jeho otec sa naparoval ako kohút, keď mu prijali syna až do Prahy na univerzitu. Tak je.
Nuž, ale stále nerozumiem.“
„Okrem tohto všetkého je aj Žid,“ povedala som ticho s pohľadom
upreným do čaju.
Mária sa stále tvárila nechápavo.
„Čo je na tom? Je to poriadny človek. Navyše bohatý, vedel
by sa o vás postarať. Slama mu veru z topánok netrčí,“ obraňovala ho, akoby som to bola ja, ktorá na ňom vidí nejakú chybu.
„Mária, my sme predsa Nemci,“ dodala som a čakala, že teraz to už pochopí.
„Žid, kresťan, Nemec, Maďar, Francúz…“ rozhodila rukami.
„Dievčatko, stále nerozumiem. Budete mi to musieť vysvetliť.
Ja som len taká obyčajná, neštudovaná.“
Zasmiala som sa, ale z očí mi vyrazili slzy. Bežní ľudia vedeli tak málo o zahraničnej politike a moja milovaná Mária takmer nič. A tak som začala hovoriť o tom, čo sa u nás deje už tri roky. O prenasledovaní, ponižovaní, zabíjaní, rasových zákonoch, ceduliach na obchodoch, vypaľovaní synagóg, národnej hrdosti a všetkom ostatnom. Mária sa tvárila čím ďalej, tým prekvapenejšie, občas híkala od zdesenia alebo hovorila čosi, ako Nemožné! Čo to vravíte?! Také niečo?! Pane Bože na nebi! Na konci som začala plakať a Mária sa ku mne pridala. Cez otvorené dvere sme videli priamo do salónu, kde na klavíri, na
čestnom mieste na háčkovanej dečke, stála fotografia vodcu a zmenšenina našej štátnej vlajky.

Pridaj komentár