„Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal. “ |ROZHOVOR: Michelle Cohenová Corasantiová|


Michelle Cohenová Corasantiová, rozhovor / nedeľa, september 7th, 2014

rozhovorUž v utorok |9.9.| vychádza debutový román americkej autorky Michelle Cohenovej Corasantiovej s názvom Mandľovník. Príbeh je založený na skutočných udalostiach, ktoré prežila sama autorka. Veľmi ma potešilo, keď súhlasila s rozhovorom. Prečítajte si, čo ju viedlo k napísaniu Mandľovníka, čo ďalšie chystá a taktiež, ktorá postava sa jej najlepšie písala.

1. Zdravím Michelle, ďakujem, že ste súhlasili s rozhovorom.
Ďakujem veľmi pekne.

michelle-cohen-corasanti2. Môžete opísať aký je to pocit mať knihy preložené do iných jazykov?
Som taká poctená. Keď som napísala Mandľovník, moja cieľová skupina boli v globále Američania a špecificky Židia a ostatní Sionisti. Chcela som, aby sa čitateľ vžil do mojej kože a ukázať mu, čoho som bola svedkom a čo som sa naučila počas siedmych rokov, ktoré som prežila v Izraeli. Zatiaľ čo sa zdá, že zvyšok sveta je informovanejší o pravde, my Američania máme sklon byť poslední, kto sa to dozvie. Na počudovanie, svet mal záujem v Židovskej americkej žene, ktorá sa stala Palestínskym Moslimským mužom. Ironicky, krátko po tom, ako vyšiel Mandľovník, prezident Obama prehovoril k hľadisku naplnenom Židovskými Izraelčanmi a povedal, že by sa mali pokúsiť a vžiť sa do kože Palestínčanov. Je oveľa ľahšie nájsť riešenie konfliktu, ak sa pokúsite a vcítite sa do ich kože.

3. Vaša kniha, Mandľovník, sa zakladá na reálnych udalostiach. Bolo ťažké napísať takýto príbeh?
Som zo židovsko-sionistickej rodiny v malom meste v severnej časti štátu New York. Po tom, ako som išla na školský výlet do Talianska a Grécka, rozhodla som sa, že chcem vidieť svet. Navrhla som mojim rodičom, že vycestujem do Paríža. Povedali nie, ale mohla som ísť do Izraelu s dcérou nášho rabína. Učili nás, že Židia našli pôdu bez ľudí pre ľudí bez pôdy a že Arabi/Moslimovia/Palestínčania nás nenávidia, pretože sme Židia a nemajú žiaden iný dôvod. Učili nás, že sme vždy boli obete.

Pre mňa najťažšia vec bola, byť svedkom toho, že všetko, čo nás učili, bola lož. Išla som tam veriac, že sme tí dobrí, obete a vrátila som sa s tým, že som sa stala svedkom, že v skutočnosti sme sa hrali na obete. Keď som sa vrátila do Spojených štátov, pokúšala som sa všetkým povedať, čoho som bola svedkom, ale nikoho to nezaujímalo. Nič sa nedalo robiť. Nakoniec som sa pokúsila všetko pochovať a byť normálna Američanka. Chvíľu to vydržalo, dokým som si neprečítala Majstra šarkanov /poznámka: autor Khaled Hosseini, vydavateľstvo IKAR, rok vydania: 2008/ a uvedomila si, že spisovateľ môže dosiahnuť čitateľovo srdce a zmeniť ho.

Keď som začala písať Mandľovník, mala som desať rokov na spamätanie sa z a strávenie toho, čoho som bola svedkom a čo som sa naučila. Bola som taká vďačná, že som našla spôsob, ako by sa čitatelia vcítili do mojej kože. Bola som príliš emotívna a ovplyvnená, keď som sa prvýkrát vrátila z Izraela, na to, aby som napísala Mandľovník. Potrebovala som nejaké obdobie, aby som získala prehľad. Stalo sa to veľmi očividným, keď som písala posledných štyridsať strán Mandľovníka, ktoré sa odohrávali v Gaze. To bol jediný materiál, na ktorý som nemala obdobie, aby som ho strávila. Musela som spraviť obrovský prieskum. Trvalo mi dva roky napísať týchto štyridsať strán, pretože som sa bála, že som nevniesla svetlo na všetky tie hrôzy, že sa moje písanie stalo pre čitateľa príliš zdrvujúce. Konečne, editor mi povedal, že menej je viac a že ak naznačím čitateľovi situáciu, bude to oveľa silnejšie.

41A1ry54HHL4. Ktorá postava sa vám najlepšie písala a prečo?
Ahmed, môj protagonista, pretože na Harvarde som stretla a vydala sa za muža, ako on, ktorého otec šiel do väzenia, keď mal dvanásť. Musel podporovať svojich osem mladších súrodencov a nevzdelanú matku, ale pretože bol taký skvelý, bol schopný získať štipendium na univerzite. Videla som jednoizbovú chatrč, v ktorej vyrastal a bola v úžase, čo bol schopný dosiahnuť. Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal.

5. Ako veľmi reálne udalosti ovplyvnili váš príbeh?
Nenapadni mi nič z Mandľovníka, čo nie je zbeletrizovaná realita.

6. Pracujete na novej knihe? Ak áno, môžete nám o nej povedať viac?
Práve sa chystám dokončiť môj ďalší román. Môj nový román je príbeh zakázanej lásky, zrady a rodinných tajomstiev. Tu je niečo z deju:
Ester Jabotinsky, narodená bohatým Židovským rodičom na prelome dvadsiateho storočia v Odesse, stratí všetko, keď sa komunisti zmocnia Ruska. Je nútená ujsť do Palestíny. Tam, sa zaľúbi do Yusefa Rahmana, Palestínčana, ale je nútená vydať sa v rámci svojej viery. Ich zakázaná láska vydrží, vedie ku tragédii, ktorá ju bude prenasledovať po zvyšok jej života.
V 1990, keď Rebekah Rose, židovská Američanka, stretne Amira Hamida, Palestínčana z Izraela, ihneď vie, že je pre ňu jediný. Dokáže ich láska prekonať históriu, politiku, náboženstvo a nenávisť?
A, ktoré z tajomstiev viaže tieto dva príbehy dokopy?

7. Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor, Michelle. Nakoniec, chcete niečo odkázať svojím slovenským čitateľom?
Ďakujem.
V mojom románe, ja som mandľovník, svedok a napísala som to pretože verím, že ticho by nikdy nemala byť odpoveďou násiliu. Lekcie, ktoré som sa z Holokaustu naučila boli, že nikdy nemôžeme byt pozorovateľmi ľudského utrpenia.

YOU CAN FIND THE ENGLISH VERSION BELOW

1. Hello Michelle, thank you for agreeing with the interview.
Thank you so much.

michelle-cohen-corasanti2. Can you describe the feeling of your books being translated in foreign languages?
I’m so humbled. When I wrote The Almond Tree, my target audience was Americans in general and Jews and other Zionists in specific. I wanted to put the reader in my shoes and show him what I witnessed and learned during the seven years I lived in Israel. While the rest of the world seems to be more knowledgeable about the truth, we Americans tend to be the last to know. Much to my amazement, the world was interested in a Jewish American woman becoming a Palestinian Muslim male. Ironically, shortly after The Almond Tree came out, President Obama made a speech to an auditorium filled with Jewish Israelis and said that they should try and put themselves in Palestinian shoes. It’s much easier to resolve a conflict if you try and put yourself in the others’ shoes.

3. Your book The Almond tree is based on a real-life events. Was it hard for you to write such story?
I’m from a Jewish Zionist family in a small town in Upstate NY. After I went on a school trip to Italy and Greece, I decided I wanted to see the world. I suggested to my parents that I travel to Paris. They said no, but I could go with our rabbi’s daughter to Israel. We were taught that the Jews found a land without a people for a people without a land and that Arabs/Muslims/Palestinians hate us because we are Jewish and for no other reason. We were taught that we were always the victims.

The hardest thing for me was to witness that everything I had been taught was a lie. I went there believing we were the good guys, the victims and returned having witnessed that we were in fact the victimizers. When I returned to the US, I tried to tell everyone what I witnessed, but no one cared. There was nothing that could be done. In the end, I tried to bury everything and just be a normal American. That worked for a decade until I read The Kite Runner and realized that a writer can reach into readers’ hearts and change them.

When I began writing The Almond Tree, I had a decade to recover from and digest what I witnessed and learned. I was just so thankful that I found a way to put readers in my shoes. I was much too emotional and affected when I first returned from Israel to write The Almond Tree. I needed a decade to gain perspective. That became very apparent to me when I wrote the last forty pages of The Almond Tree that takes place in Gaza. That was the only material that I didn’t have a decade to digest. I had to do massive research. It took me two years to write those forty pages because I was so afraid that I wouldn’t shine a light on all of the horrors that my writing became too overwhelming to the reader. Finally, an editor told me less is more and that if I just give the reader a feel for the situation, that would be more powerful.

41A1ry54HHL4. Who was your favorite character to write and why?
Ahmed, my protagonist because at Harvard I met and married a man like him whose father went to prison when he was twelve. He had to support his eight younger siblings and illiterate mother, but because he was so brilliant, he was able to go on scholarship to university. I saw the one room hut that he grew up in and was in awe of what he was able to achieve. For me, success isn’t only about how far one reaches, but also the distance one must transverse to arrive there.

5. How much have the real-life events affected your story?
I can’t think of anything in The Almond Tree that isn’t fictionalized reality.

6. Are you working on a new book? If so, can you tell us something more about it?
I’m just about to complete my next novel.
My new novel is a story of forbidden love, betrayal, and family secrets. Here’s a bit about the plot:
Ester Jabotinsky, born to wealthy Jewish parents at the turn of the 20th century in Odessa, loses everything when the Communists take over Russia. She is forced to flee to Palestine. There, she falls in love with Yusef Rahman, a Palestinian man, but is forced to marry within her faith. Their forbidden love endures, leading to tragedy that will haunt her for the rest of her life.
In 1990, when Rebekah Rose, a Jewish American, meets Amir Hamid, a Palestinian from Israel, she knows instantly that he’s the only one for her. Can their love overcome history, politics, religion and hatred?
And what of the secret that ties these two stories together?

7. Thank you so much for the interview Michelle. Lastly, do you want to tell something to your Slovak readers?
Thank you.
In my novel, I am the almond tree, the witness and I wrote it because I believe that silence should never be a response to violence. The lessons I learned from the Holocaust were that we can never be bystanders to human suffering and that never again should mean for any people, ever

6 Replies to “„Pre mňa, úspech nie je iba o tom, ako ďaleko niekto dosiahne, ale aj o vzdialenosti, ktorú musí prekonať, aby sa tam dostal. “ |ROZHOVOR: Michelle Cohenová Corasantiová|”

  1. Veľmi pekný a zaujímavý rozhovor. Dobre, že som sa toto všetko dozvedela ešte predtým, ako knihu začnem čítať. Budem ju vnímať inak, silnejšie. Ďakujem. 🙂

    1. príbeh na pozadí tejto knihy je veľmi zaujímavý, akurát prekladám článok z autorkinho blogy s jej dovolením, hádam sa mi to podarí čím skôr 🙂 ale rozhodne knihu odporúčam 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *